August 1968

Obdobie uvoľnenia režimu v socialistickom Československu drasticky ukončil vpád vyše šiestich tisícov tankov armád Varšavskej zmluvy. Na území Slovenska prvé mesiace okupácie stáli život najmenej 37 ľudí.

August 1968 sa zapísal do československých dejín ako mesiac, keď invázia viac ako pol milióna vojakov Varšavskej zmluvy pochovala snahu o demokratizáciu režimu.

Vojská zo Sovietskeho zväzu, Maďarska, Poľska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky prešli hranice Československa v noci z 20. na 21. augusta. Cieľ armád bol jasný – podľa Moskvy bolo potrebné zastaviť demokratizačné reformy, ktoré priniesla Pražská jar.

Vojaci vstúpili na územie Československej socialistickej republiky (ČSSR) už 20. augusta, symbolom udalosti sa však stal až 21. august. Tesne pred druhou hodinou ráno zaznelo v Československom rozhlase vysielanie s názvom „Prevolanie ku všetkému československému ľudu“. Uvádzalo sa v ňom, že vojská obsadzujú ČSSR proti vôli ústavných orgánov a bez ich vedomia, avšak vyzývali občanov, aby udržali pokoj a nekládli vojskám odpor.

Zanechali obete

Väčšina republiky príchod vojsk odsúdila a postupne začala prejavovať nesúhlas. Výklady obchodov zaplnili protestné plagáty, ľudia maľovali nápisy na múry budov, šírili letáky, hádzali do tankov kamene a pokrikovali. V niektorých prípadoch to ľudí stálo život. Napríklad vo Zvolene zomrel robotník, ktorý si kľakol pred kolónu tankov. V Detve miestni hádzali do tankov kamene, čo skončilo streľbou a smrťou dvoch mužov. Boli však aj prípady, keď vojaci strieľali bez akéhokoľvek jasného motívu.

„Piatok, tretí deň okupácie, dvanásť hodín. V Bratislave sa rozozvučali sirény a klaksóny áut a rozhýbali sa srdcia zvonov. Protestný hodinový generálny štrajk. Na výškových budovách sú podľa správ okupační vojaci s chladnými hlavňami namierenými do ulíc … musí to byť silnejšie ako salvy diel a všetok pancier a všetka oceľ na dlažbách našich ulíc, táto žulová jednota. Tí, ktorí sedia v transportéroch a tankoch musia mať strach. Je to ofenzíva malého, bezbranného a oklamaného. Slobodu nikto nikdy nedaruje, o slobodu treba vždy bojovať.“ Noviny Beseda z dňa 26. augusta 1968

Len do 22. augusta mala okupácia na Slovensku okolo dvadsať obetí, Ústav pamäti národa však uvádza, že do konca roka toto číslo narástlo na 37.

Okrem Prahy bolo v prvých dňoch najviac obetí v Bratislave a Košiciach. V Košiciach protesty proti okupácii vyústili do streľby, ktorá si vyžiadala životy siedmich ľudí. V Bratislave vojaci do 22. augusta zanechali päť obetí.

Okupáciu odsúdilo aj zahraničie

Situáciu odsudzovali politické zoskupenia, spolky, podniky aj univerzity. Vyhlásenia v médiách sa však postupne menili, lebo sovietski vojaci ich obsadzovali a začali cez ne šíriť dezinformácie o tom, že ich prítomnosť je internacionálna pomoc pred kontrarevolúciou.

„Je to šibeničný humor, ale občania Bratislavy ho nestrácajú. Predsa len pomáha prežiť tieto ťažké dni (…) Na ulici Červenej armády zastavujú dvaja mladíci jeden za druhým trolejbusy linky č. 11. Vodič ochotne zastane a počká kým mu chlapci kriedou nenapíšu na stenu vozidla heslo: „Okupantov nevozíme!“ Na odchod zamávajú vodičovi.“ - Noviny Beseda z dňa 26. augusta 1968

Okupáciu odsúdilo aj zahraničie - reagovali vlády Veľkej Británie, USA, Francúzska, no i Japonska, Tuniska či Barmy. Vyjadrila sa proti nej aj Rada bezpečnosti OSN. Väčšina západných vlád situáciu v Československu ostro kritizovala a žiadali vládu ZSSR, aby vojská stiahla.

Hneď 22. augusta sa v Prahe zišiel mimoriadny Vysočanský zjazd KSČ, ktorý odsúdil okupáciu a potvrdil vo funkcii prvého tajomníka ikonu „socializmu s ľudskou tvárou“ Alexandra Dubčeka. On sám sa však zjazdu nezúčastnil, pretože ho sovietske okupačné vojská aj s jeho najbližšími spolupracovníkmi zatkli a prepravili do Moskvy, kam za nimi neskôr vycestoval aj prezident Ludvík Svoboda s Gustávom Husákom a ďalšími.

Okupáciu odsúdilo aj zahraničie

Sovietska delegácia na čele s Leonidom Brežnevom donútila podpísať československých predstaviteľov Moskovský protokol, ktorý znamenal koniec Pražskej jari a začiatok normalizácie. Dokument totiž nielenže legalizoval okupáciu ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy, ale prakticky zvrátil reformy, ktoré krajina počas roku 1968 prijala. Podpísal ho aj sám Alexander Dubček a prezident Ludvík Svoboda. Moskovský tlak ustál len František Kriegel. Neskôr tento protokol prijal aj Ústredný výbor KSČ. Výsledok rokovaní vyvolal medzi Čechmi a Slovákmi veľké sklamanie.

Okupácia zničila nádeje na reformovanie režimu. Dubčeka, ktorého vplyv bol oslabený, vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil v apríli 1969 Gustáv Husák, čím nastal definitívny politický zvrat a nástup normalizácie.

Sovieti mali byť na našom území podľa zmluvy z októbra 1968 len dočasne. Posledný sovietsky transport však odišiel až v roku 1991.

https://www.21august1968.sk/sk/noviny-beseda/