Nútené práce
a perzekúcie
Boli nástrojom budovania strachu a neistoty. Ich existencia sa spája najmä s tvrdými 50. rokmi. Normalizačné roky sa nakoniec k táborom nútenej práce nevrátili, komunisti zvolili sofistikovanejší spôsob.
Nútené práce, často v takzvaných nápravno-výchovných táboroch, boli v socialistickom Československu najmä symbolom obdobia tvrdých 50. rokov, ktoré so sebou priniesli rad monsterprocesov s odporcami režimu nazývanými aj „nepriatelia štátu“.
Bratislavský disent nemal iba jednu tvár. Tvorili ho katolíci, umelci, intelektuáli aj ekológovia či študenti.
Vo vtedajších väzniciach vládol neľudský režim. Bežnou vypočúvacou technikou bolo fyzické či psychické mučenie. Odsúdení sa po vynesení rozsudku ocitli v uránových či uhoľných baniach, kde museli roky drieť v katastrofálnych podmienkach, čo sa v neskôr podpísalo aj na ich zdraví.
Podobné praktiky zakúsili najmä príslušníci katolíckej cirkvi, ktorá v v 50. rokoch zažívala tvrdé perzekúcie. Ocitli sa v nich však aj iní odporcovia totalitnej ideológie.
Tábory sa nachádzali na území Česka aj Slovenska. Väčšina z nich zanikla ešte v priebehu 50. rokov. V 60. totiž prišlo uvoľnenie režimu a politickí väzni získali hromadnú amnestiu.
Rodiacu sa menej zviazanú spoločnosť, ktorá prišla s takzvanou Pražskou jarou,však odrovnal vpád vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968. Po ňom nastala normalizácia, ktorá opäť tvrdo trestala každý nesúhlas. Tentoraz však už nie nútenými prácami, aké poznali odporcovia režimu z 50. rokov.
Vláda strachu
Komunisti sa po víťaznom februári 1948 orientovali na upevnenie získanej moci. Súčasťou zastrašovania obyvateľstva a znakom príprav na postihovanie nepohodlných bolo aj prijatie zákona o táboroch nútenej práce. Tie už naše územie poznalo z čias monarchie i vojnového slovenského štátu. Na obnovu krajiny boli zriadené aj tesne po druhej svetovej vojne.
Pojem tábory nútenej práce vznikol po tom, čo vstúpil do platnosti zákon č. 247/1948. Stalo sa tak 17. novembra 1948. De facto premenoval na Slovensku existujúce pracovné útvary.
Dostávali sa sem rôzne kategórie osôb. Spočiatku to boli najmä tí, ktorí sa podľa režimu vyhýbali práci. V komunistickom chápaní to boli aj majitelia väčších nájomných domov, súkromní podnikatelia a priemyselníci či veľkí roľníci, tzv. kulaci. Zároveň tu bolo miesto aj pre „rozvracačov režimu“ alebo „nepriateľov ľudovodemokratického zriadenia“. Na zozname sa nachádzali aj osoby, ktoré podľa vtedajšej moci ohrozovali hospodársky život v krajine. Tábor nútenej práce hrozil aj tým,ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhali predchádzajúcim skupinám.
Na Slovensku sa v rokoch 1948 až 1953 nachádzali tábory v obciach Nováky, Ústie nad Oravou, Tichá dolina - Podbanské, Ľubochňa, Hronec, Ilava Trenčín a Ruskov.
Napríklad v Hronci sa podľa dobových záznamov nachádzalo okolo 200 väzňov. Pracovali v miestnej zlievarni, v železiarni či v strojárni. Režim v lágri bol tvrdý a prísny. Podobným spôsobom fungovali aj ďalšie tábory.
Drvenie uránovej rudy holými rukami
V Česku sa asi najvýraznejšie do histórie zapísala sústava táborov nútených prác v uránových baniach. Začali vznikať ešte v roku 1949 v troch oblastiach – v okolí Jáchymova, Příbrami a Horního Slavkova.
V priebehu 50. rokov ich komunisti vybudovali 17. Časť bola v pôvodných zajateckých táboroch pre nemeckých vojnových zajatcov, časť postavili nanovo.
Pri ťažbe uránu a jeho spracovaní sa vystriedali tisíce politických väzňov. V tvrdých podmienkach bez základnej hygieny a dostatočnej stravy žili niekoľko rokov. Ako zločinci prvej kategórie tvrdo pracovali v baniach či spracovávali vyťaženú rádioaktívnu rudu holými rukami. Práca s nebezpečným materiálom sa podpísala na ich zdraví. Nechýbali tvrdé tresty za absurdné prehrešky a psychický nátlak.
Jedným z tých, ktorí strávili roky v takzvanom jáchymovskom pekle, bol aj slovenský kňaz a salezián Anton Srholec. Dostal sa sem po nepodarenom úteku cez rieku Moravu. Predtým vystriedal viacero väzníc. Takmer desaťročnú pracovnú tortúru, ktorá sa podpísala aj na jeho zdraví, ukončilo vyhlásenie amnestie v roku 1960. Po nej a po vyťažení uránu boli všetky tábory v roku 1961 definitívne zrušené.
Namiesto táborov zničená kariéra
Komunisti sa v 70.rokoch rozhodli pre sofistikovanejší spôsob trestania svojich odporcov. Nespoľahlivých úradníkov, osoby vo vedení súdov, médií či kultúrnych inštitúcií, ktoré akýmkoľvek náznakom podporovali rozvoľnenie, okamžite zbavili funkcie.
V prípade tých, ktorí výraznejšie vystúpili proti režimu, zvolili taktiku znemožnenia spoločenského uplatnenia. Mnohí tak nesmeli vykonávať svoje povolanie, deti disidentov sa zasa nedostali na stredné či vysoké školy.
Jednou z takých osôb bola aj česká speváčka Marta Kubišová, ktorá v roku 1968 piesňou Modlitba pro Martu vyjadrila svoj postoj proti ruskej okupácii. Následne jej v roku 1970 zakázali vystupovať. Počas obdobia neslobody pracovala v továrni na hračky. Na pódiá sa vrátila až po Novembri ’89.
Spomedzi Slovákov to bola napríklad vedúca osobnosť Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka, ktorý na deväť rokov stratil oficiálne povolenie a hrával na internátoch medzi vysokoškolskými študentmi.
„Ľudí v táboroch nútenej práce nazývali MUKL - muž určený k likvidaci. A tak sa k nim aj správali.“ Jan Nedvěd, historik
V biednych hygienických podmienkach, bez stravy a pod paľbou absurdných a tvrdých trestov. I tak sa komunistický režim správal k politickým väzňom v táboroch nútenej práce.