Štátna
bezpečnosť

Štátna bezpečnosť celé desaťročia hľadala a sledovala takzvaných nepriateľov režimu. Ľudia zlomení praktikami vyšetrovateľov sa priznávali k činom, ktoré nespáchali. Mnohí výsluchy neprežili.

Ako fungovala Štátna bezpečnosť

Štátna bezpečnosť (ŠtB) zohrávala dôležitú úlohu pri upevňovaní a udržiavaní moci totalitného režimu v bývalom Československu. Vyše štyri desaťročia slúžila ako nástroj na potláčanie ľudských práv, občianskych a náboženských slobôd v prospech totality. Podieľala sa na sledovaní potencionálnych, ozajstných aj údajných nepriateľov vtedajšej moci.

Komunistická strana Československa (KSČ) mala ŠtB pod kontrolou ešte pred februárovým prevratom z roku 1948, keď štátu definitívne začali vládnuť komunisti. Po prevzatí moci sa stala ich prostriedkom na umlčanie protestných hlasov. Práve k prvým rokom červenej vlády sa viažu najbrutálnejšie zásahy politickej polície do života ľudí.

Prvá vlna perzekúcií

Ešte v 50. rokoch si ŠtB podala „nepriateľov režimu“ vo viacerých masových tajných akciách. Proti kresťanom zasiahla v Akcii K (kláštory) zameranej na mužské kláštory a Akcii R, orientujúcej sa na ženské rehole. Akciou P (pravoslavizácia) zasa na 18 rokov úplne zakázala fungovanie gréckokatolíckej cirkvi.. Počas týchto akcií komunisti uväznili či poslali na nútené práce stovky ľudí.

Príslušníci ŠtB si počas tohto obdobia vynucovali priznania obvinených za každú cenu. Medzi ich
praktiky patril psychický nátlak, ale aj fyzické tresty - bitie a mučenie, dlhé nočné výsluchy, znemožňovanie spánku, dlhodobá väzba na samotke aj vyhrážky, že pykať budú aj rodinní príslušníci obvineného.

Práve pre tieto praktiky sa počas vykonštruovaných monsterprocesov ocitli na laviciach obžalovanýchž predstavitelia demokratických síl, cirkví i ľudia, ktorí mali kontakty so Západom. Zlomení praktikami tajnej polície sa priznávali k činom, ktoré nespáchali.Rozsudkom bol neraz aj trest smrti. Zrejme najznámejším mementom tohto obdobia je skupina obvinených okolo právničky Milady Horákovej. Vo vykonštruovanom procese boli štyria ľudia vrátane Horákovej odsúdení za vlastizradu na trest smrti, ďalší štyria dostali doživotie a piati od 15 do 25 rokov.

„Niekedy, v tých najhorších väzeniach, to boli väčšinou väzenia priamo riadené ministerstvom vnútra, sme sa dokonca ,potešili‘, keď nás bili alebo mučili nejakým fyzickým spôsobom, lebo aj to bola zmena. Inakšie, keď človek bol daný na samotku, to bolo horšie mučenie,“ Silvester Krčméry, slovenský katolícky disident

Tajní mali aj krízy

Tvrdé zásahy ŠtB po prevzatí moci komunistami vyvolali protestné hlasy, ktoré Štátnu bezpečnosť dočasne oslabili, no koncom 50. a začiatkom 60. rokov nasledovala ďalšia vlna politických procesov. Odhaduje sa, že pri prvých dvoch vlnách perzekúcií zavraždili vyšetrovatelia ŠtB už pri samotných výsluchoch do 600 ľudí.

Do pozornosti Štátnej bezpečnosti sa okrem politických oponentov postupne dostali prakticky všetci – od inteligencie, funkcionárov politických strán a cirkví až po študentov, roľníkov a robotníkov. Režim mal vďaka tajnej polícii svoje uši a oči vo všetkých zložkách spoločnosti i oblastiach života - či už spoločenského, politického alebo kultúrneho. Ľuďom prenikali do súkromia vďaka hustej sieti tajných spolupracovníkov, sledovaniu i odpočúvaniu telefonátov a čítaniu listov. ŠtB pôsobila ako nástroj kontroly názorov jednotlivých ľudí aj skupín.

Oslabilo ju až uvoľnenie pomerov počas Pražskej jari v roku 1968. Snaha o „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorú predstavoval vtedajší prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček, priniesla viaceré zmeny - tajní prestali evidovať nepriateľské osoby a dokonca sa zrušili aj útvary pre boj s vnútorným nepriateľom.

„Spočiatku som mal také spôsoby vyšetrovania, že som mal hneď pri prvom alebo druhom vyšetrení nalomené dve rebrá a tak ďalej, a nemôžem povedať, že to by bolo to najhoršie.“ Silvester Krčméry, slovenský katolícky disident

Nedôvera a strach

Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 však priateľskejšie spoločenské prostredie vystriedala tvrdá normalizácia. Boj so zvyškom vnútorných nepriateľov sa stal jedným z hlavných cieľov ŠtB ruka v ruke so snahou zabrániť prenikaniu antikomunizmu medzi miestnu spoločnosť.

Tajní sa preto snažili znemožňovať jednotný postup opozičných zoskupení či ľudí, ktorí by sa k nim chceli pripojiť. Bežnou praktikou ŠtB bolo infiltrovanie sa medzi členov disentu a následná manipulácia, vytváranie napätia, rozporov a vzájomnej nedôvery medzi nimi. A keďže ŠtB mala spolupracovníkov prakticky všade, určitá paranoja a strach medzi ľuďmi vládli v podstate neustále. Nahlas vyslovená kritika režimu ich totiž mohla stáť veľa.

Mnohí ľudia, ktorí podpísali spoluprácu s ŠtB, tak spravili po dlhom vydieraní a strašení. Nejeden z nich sa neskôr snažil podpis stiahnuť. Iní však spolupracovali ochotne.

ŠtB praktikami, ktoré celé desaťročia medzi Čechmi a Slovákmi vyvolávali strach a vzájomnú nedôveru, bránila totalitu až do Nežnej revolúcie v novembri 1989. Jej skutočný koniec nastal až po zrušení článku o vedúcej úlohe KSČ a rozsiahlych zmenách v spoločnosti. Zanikla na základe rozkazu ministra vnútra Richarda Sachera, konkrétne 15. februára 1990.

Štátna bezpečnosť patrila spoločne s Verejnou bezpečnosťou medzi zložky Zboru národnej bezpečnosti. Kým Verejná bezpečnosť mala plniť úlohu štandardnej polície, Štátna bezpečnosť bola tajnou políciou. Delila sa na rozviedku, ktorá sa zaoberala dianím v zahraničí, kontrarozviedku, zaoberajúcu sa vnútorným spravodajstvom. Ďalšie zložky tvorila vojenská kontrarozviedka, správa sledovania, správa ochrany straníckych a ústavných činiteľov a správa spravodajskej techniky.

Kategórie spolupracovníkov s ŠtB:
Rezident - spoľahlivý tajný spolupracovník s odbornou prípravou, riadil prácu agentov.
Agent - pôsobil tam, kde nemohol priamo preniknúť príslušník tajnej polície, mal normálne zamestnanie, plnil úlohy pri odhaľovaní a dokumentovaní protištátnej činnosti a plnil úlohy, ktoré jej mali zabrániť.
Informátor - podával informácie zo svojho okolia.
Dôverník - zhromažďoval informácie, ktoré pomáhali kontrarozviedke plniť úlohy.
Kandidát tajnej spolupráce - ŠtB preverovala, či bude schopný plniť uložené úlohy.

Agenti

Komunisti videli v novom združení akúsi protiváhu voči nespokojným a proti režimu naladeným biskupom, ktorí sa v čase uvoľnenia z pohľadu komunistov takpovediac odtrhli z reťaze. Členovia Pacem in Terris dostávali sa sympatizovanie s režimom rôzne výhody - od peňazí na rekonštrukciu kostolov až po naplnenie kariérnych ambícií.

Zrejme najznámejším človekom, ktorý sa za posledné roky obhajoval tvrdením, že jeho spis bol sfalšovaný a zmanipulovaný, je český premiér so slovenskými koreňmi Andrej Babiš. V spisoch ŠtB sa má objavovať pod krycím menom „Bureš“. Získavať mal informácie v podniku zahraničného obchodu, no tvrdí, že s tajnou políciou nikdy vedome nespolupracoval.

Proti tomu, aby ho označovali za agenta komunistickej tajnej polície, sa bráni súdmi – a to takmer celé desaťročie, pričom dodnes nepadol právoplatný rozsudok.

Babišovým slovám však odporujú materiály ŠtB.

Prípad Andreja Babiša nie je úplnou výnimkou. Tajná polícia si našla spolupracovníkov – napríklad informátorov, dôverníkov či agentov – aj medzi ľuďmi, ktorí sú aj dnes v štátnej správe, silových zložkách, prípadne našli uplatnenie v podnikaní.

Minulosť spojená s tajnou políciou komunistov však dokáže aj vyše 30 rokov od pádu totality vyvolať búrlivé diskusie. Mnohí bývalí spolupracovníci, predovšetkým verejne známi, by túto kapitolu svojho života radi utajili.

Vynútené spolupráce

Podpis spolupráce s ŠtB pod nátlakom nebol ničím výnimočným. Práve preto je niekedy najlepšie vytvoriť si názor nazretím do konkrétneho zväzku v Ústave pamäti národa. V niektorých prípadoch sa ľudia skutočne snažili spoluprácu umenšovať.

V minulosti sa tiež objavili správy o tom, že v roku 1986 prebehla v ŠtB inšpekcia, ktorá odhalila zneužitie finančných príspevkov. Príslušníci si mali vymýšľať tajných spolupracovníkov a brať za to peniaze. Historici z Ústavu pamäti národa tieto tvrdenia už roky vyvracajú.

Za nemožné to považuje aj historik Ľubomír Morbacher. Odvoláva sa pritom na proces získavania tajných spolupracovníkov. Predchádzalo mu totiž podrobné preverovanie spoľahlivosti. Najprv ho preverovali tajní spolupracovníci, ktorí na neho získavali informácie. „Neskôr, ak príslušník vyhodnotil, že daný človek je vhodný na spoluprácu, tak návrh na získanie k spolupráci a zdôvodnenie, rovnako ako záznam o získaní k spolupráci musel odobriť a podpísať jeho nadriadený – náčelník oddelenia a ešte vyšší nadriadený – náčelník odboru ŠtB. Pokiaľ išlo o dôležitých spolupracovníkov, mohol to byť priamo podpis náčelníka správy ŠtB alebo dokonca ministra vnútra.“

Kontrola išla nielen zhora, ale dá sa overiť aj z konkrétnych zápisov. Ak spolupracovník začal poskytovať informácie ŠtB, zapisovali sa nielen do jeho zväzku ale aj do zväzku človeka, o ktorom poskytoval informácie. Medzi zväzkami existuje súvislosť a určitá nadväznosť, čo tiež poukazuje na fakt, že by sa len ťažko dali sfalšovať.

Samostatná evidencia sa viedla aj o jednotlivých schôdzkach či už v konšpiračných alebo prepožičaných bytoch, v ktorých sa zvykli stretávať príslušníci ŠtB so svojimi agentmi. „Existovali tiež plány jednotlivých útvarov ŠtB, aké ciele majú agenti, do akého prostredia sa majú dostať a koho majú skontaktovať. Pravidelne sa kontrolovalo, či sú plány naplnené a to dokonca aj na vyšších nadriadených správach, na centrálnych správach napríklad v Prahe.“

Ľudia, ktorí by sa pokúsili sfalšovať agentov, by riskovali nielen stratu zamestnania, ale aj exemplárny trest – trestnoprávnu koncovku. „Riskovali by stratu všetkých výhod, ak nie ešte niečo horšie,“ uzatvára historik.

Ako fungovala Štátna bezpečnosť

Ani ľudia, ktorí poznali brutalitu a násilie, si nevedeli predstaviť režim, ktorý priniesli komunisti. ŠtB zasiala do spoločnosti paranoju a strach, ktoré u niektorých ľudí trvajú dodnes.
Štátna bezpečnosť (ŠtB) v ľuďoch vyvolávala absolútny strach. Od februárového prevratu, keď Komunistická strana Československa prevzala moc v krajine, do Nežnej revolúcie, bolo za politické delikty odsúdených 270-tisíc ľudí. Medzi praktiky tajnej polície bývalého režimu patrilo všetko od administratívnej šikany, cez bitky až po tresty smrti za politické názory. Bývalí členovia ŠtB sú dodnes v silových zložkách, medzi oligarchami i podnikateľmi.

Aké boli úplne začiatky ŠtB, teda tajnej polície komunistickej strany?
Ešte pred februárovým prevratom v roku 1948 sa komunistom podarilo dostať svojich ľudí do bezpečnostných zložiek. Boli v nich prítomní už počas politickej krízy v roku 1947, keď chceli členov demokratickej strany kompromitovať tým, že im „prišijú“ styky s ľudáckou emigráciou či snahu o atentát na Edvarda Beneša. Už vtedy sa tam dostali ľudia, ktorí po prevrate zohrávali dôležitú úlohu a používali metódy psychického a fyzického nátlaku.

Kto bol súčasťou ŠtB v jej začiatkoch?
Boli to napríklad bývalí partizáni, predfebruároví či predvojnoví členovia komunistickej strany. Zväčša išlo o bezškrupulóznych a násilných ľudí lojálnych komunistickej strane.

Akú moc mala ŠtB vo vtedajšom Československu?
V rokoch 1948 až 1953 nemala na ŠtB výlučný dosah ani komunistická strana. Spadala pod samostatnú štruktúru, nie pod ministerstvo vnútra, ale pod ministerstvo národnej bezpečnosti.

V roku 1949 začali do Československa prichádzať sovietski poradcovia, ktorí mali v ŠtB hlavné slovo. Príslušníci s nimi konzultovali, koho budú rozpracovávať, vyšetrovať či koho majú získať ako spolupracovníka.

Hovoríte, že príslušníkmi ŠtB boli zväčša bezškrupulózni a násilní ľudia. Tajná polícia bola v začiatkoch známa svojimi drsnými metódami. Ako tieto praktiky vyzerali v praxi?
Pri vypočúvaní používali psychický a fyzický teror. Ľudia, ktorí boli vo väzbe, museli napríklad celú noc pochodovať, nemohli si ľahnúť, prípadne ich každú polhodinu budili. Do toho prichádzali nepredvídateľné a vyčerpávajúce nočné výsluchy, bitie či fingované popravy.

Čo bolo cieľom takýchto drsných praktík?
Štátna bezpečnosť chcela potlačiť osobnosť, nazývali to „vyhorením“ alebo „zhasnutím“ človeka. Keď videli, že po týždňoch tyranie je človek spracovaný, zlomený, začali sa správať inak. Používali napríklad hru na dobrého a zlého policajta – kým sa jeden z vyšetrovateľov vzdialil, druhý povedal väzňovi, že ho nechcú zničiť. Snažil sa ho motivovať k priznaniu k protištátnym trestným činom tým, že sa nevie zaručiť za svojho kolegu, pretože je napríklad násilník a alkoholik.

Čo sa dialo, keď človek „zhasol“?
Keď ho zlomili, začal sa naspamäť učiť, čo by mal povedať pred súdom, teda otázkové protokoly. Neučil sa len odpovede, ale aj samotné otázky. Vtedy mal už trochu iný režim – nebili ho ani nevystavovali až takému fyzickému a psychickému teroru.

Obávali sa ľudia ŠtB?
Vtedajší ľudia si prešli 2. svetovou vojnou, poznali určitú brutalitu a násilie. Takýto režim si však nevedeli predstaviť. V časoch medzi vojnou a februárovým prevratom bola akási obmedzená forma demokracie. Po prevrate však prišli obrovské čistky, boj proti veľkým skupinám obyvateľov, ktoré sa im zdali politicky nespoľahlivé.

Tisíce ľudí začali vyhadzovať zo zamestnania, z úradov. Bol to jednoducho teror, ktorý bol nasmerovaný voči každému, kto nesúhlasil alebo mal väzby na demokraciu.

Kto všetko pre nich predstavoval nepriateľa?
ŠtB si nepriateľov rozdelila do 16 kategórií – boli to intelektuáli, kňazi, cirkev i laici, predfebruároví podnikatelia, továrnici, po začatí násilnej kolektivizácie to boli aj kulaci, teda samostatne hospodáriaci roľníci. Išlo o celé spoločenské vrstvy. O bývalých politikoch demokratických strán nehovoriac. Títo ľudia sa stali nepriateľmi a zväčša išli na do väzenia.

ŠtB teda bola obávanou zložkou moci.
ŠtB a mocenské orgány v ľuďoch vykonávaním teroru vyvolali psychózu a strach. Do roku 1989 bolo za politické delikty odsúdených 270-tisíc ľudí. Najväčšia časť z nich bola odsúdená práve na konci 40. a začiatkom 50. rokov. Boli to tisíce ľudí, ktorí skončili v rukách ŠtB, prešli si týmito metódami a išli pred súdy.

Obdobie týchto brutálnych metód končí v roku 1953 po smrti Josifa Stalina a Klementa Gottwalda. Vtedy ŠtB začala opäť spadať pod ministerstvo vnútra a komunistická strana nad ňou získala kontrolu.

Hovorí sa, že neskôr ŠtB prešla z fyzickej brutality skôr na psychický nátlak, je to skutočne tak?
V 50. rokoch sa používali brutálne vyšetrovacie metódy, počas normalizácie v 70. a 80. rokoch sa praktiky zmenili na administratívnu šikanu.

Napríklad človeka, ktorého rozpracovávali v nejakom zväzku, predviedli pred náčelníka Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti a ten mu dal výstrahu, že pokiaľ neprestane s trestnou činnosťou alebo s činnosťou, ktorá vedie k podvracaniu spoločenského zriadenia, bude trestne stíhaný. Menšie politické procesy boli aj v 70. a 80. rokoch.

Takže ustúpili od tých drastických metód?
Nikdy od nich úplne neustúpili. Napríklad počas Akcie Asanácia, ktorá sa týkala disidentov, si vytipovali tých najvplyvnejších, ktorí zohrávali vedúcu úlohu a rozhodli sa, že ich aj proti ich vôli dostanú z republiky.

Boli to ľudia, ktorí tu chceli zostať a bojovať za demokraciu v Československu. Počas tejto akcie ich v podstate vyhostili na Západ, vypovedali ich a používali pritom nielen metódy administratívnej šikany, ale aj metódy 50. rokov – niekoho vyviezli za mesto, fingovali tam jeho popravu alebo najali niekoho, kto mu vykradol byt.

Ako sa ešte prejavovala krutosť tajnej polície?
Prejavila sa napríklad aj voči najväčšiemu nepriateľovi režimu na Slovensku – tajnej cirkvi. Na prelome 70. a 80. rokov došlo k niekoľkým nevyjasneným úmrtiam, ktoré sú s najväčšou pravdepodobnosťou vraždami ŠtB.

Týka sa to napríklad tajne vysväteného kňaza Přemysla Coufala, ktorý bol vo februári 1981 nájdený v hroznom stave vo svojom byte. Prípad uzavreli ako samovraždu. Bol to však mozog tajnej cirkvi, ktorý prenášal informácie na Západ a ŠtB dlho nevedela zistiť, kto je osobou, ktorá tieto informácie zahraničiu posúva. Zatlačili na neho a keď nechcel povedať, čo vedel, skončil takto.

Nebol jediný – skončili tak aj ďalší kňazi, napríklad Štefan Polák, Milan Gona či katolícky aktivista Pavel Švanda. Prípady dodnes nie sú trestnoprávne vysporiadané, avšak ukazujú, že ŠtB dokázala aj v 80. rokoch používať brutálne metódy. Podstata režimu sa totiž nezmenila, a preto sa nezmenila ani ŠtB. Robili to však sofistikovanejšie, pravdepodobne s pomocou prenajatých kriminálnych živlov.

Príslušníci, teda zamestnanci tajnej polície, mali rôzne výhody. Aké to mohli byť?
V povojnových rokoch boli výhodami napríklad potravinové lístky. Mohli to byť právomoci, ale aj byty. Aj neskôr, počas normalizácie, mali príslušníci ŠtB obrovské výhody. Po okupácii v roku 1968 vedeli, že neslúžia nejakej idei, ale úzkej skupine nomenklatúrnych komunistov. Robili to pre sociálne výhody a pre moc. Boli to bezcharakterní ľudia a dokázali vybaviť takmer čokoľvek pre svojich rodinných príslušníkov či spolupracovníkov.

Samotní príslušníci ŠtB boli starostlivo vybraní a lojálni ľudia, preverovali ich rodiny – aké mali postoje rodičia v krízových rokoch, či nemali problémy s režimom, či sú správneho triedneho pôvodu alebo či nemajú príbuzných v kapitalistickom zahraničí. Boli to ľudia, ktorí mali nadštandardné sociálne zabezpečenie.

Aké motívy mohli mať spolupracovníci ŠtB?
Sú tri hlavné motívy - jeden je ideologický. Znamená to, že človek súhlasí s režimom a chce mu takto pomáhať. Druhým je získanie benefitu - mohla to byť kariéra, odmeny, rôzne výhody. Tretím sú kompromitujúce materiály alebo vydieranie. Tento motív bol najmenej spoľahlivý, pretože keď človeka niekto vydiera, snaží sa z toho vymaniť.

Najčastejšie, hlavne počas normalizácie, sa používal druhý motív v kombinácii s prvým. V 50. rokoch bolo zase viac nátlaku a vydierania.

Robili to teda aj pre určité benefity. Čo také mohol spolupracovník získať?
Príslušník dokázal pre spolupracovníka zariadiť, že kariérne postúpil, pomohlo sa jeho deťom – napríklad sa dostali na školu, aj keď na to nemali. Mohli mu tiež pomôcť zahladiť trestnú činnosť, prípadne dostal povolenie na vycestovanie na dovolenku.

A naopak, čo si môžeme predstaviť pod kompromitujúcimi materiálmi?
Napríklad ak mal kňaz nejakú ženskú známosť, mohli spoluprácu používať ako cenu za to, že to neoznámia biskupovi.

Ako často sa používali kompromitujúce materiály?
Bola to najmenej používaná metóda. Takéto nátlakové praktiky sa používali aj pri prepúšťaní politických väzňov na konci 50. a 60. rokov. Dostali amnestiu, prepustili ich po dlhoročných trestoch a pri odchode z väzenia im dali podpísať spoluprácu.

Ako títo ľudia potom spolupracovali?
Treba ísť do tých konkrétnych zväzkov, nakoľko tú spoluprácu naplnili. Logicky, ŠtB od nich chcela, aby sa stretávali s bývalými spoluväzňami a aby na nich nosili informácie. Boli to väčšinou vynútené spolupráce.

Boli aj prípady, keď ľudia podpísali spoluprácu, ale prakticky režimu nepomáhali?
Boli prípady, keď človek súhlasil so spoluprácou, podpísal záväzok spolupráce, dostal inštrukcie a dostavil sa len na jednu schôdzku. Na ďalšiu sa nedostavil a keď ho vyhľadali, povedal im, že to nechce robiť, lebo je to napríklad proti jeho svedomiu.

Čo takýmto ľuďom hrozilo?
Stretol som sa s prípadmi, keď mal preto človek problém v zamestnaní. Boli však aj ľudia, ktorým sa zo spolupráce podarilo šikovne vykĺznuť. Pre ŠtB bola nebezpečnou okolnosťou dekonšpirácia, teda odhalenie spolupráce. Poznám konkrétny prípad, keď išli zaviazať k spolupráci jednu ženu, ktorej otec žil v Západnom Berlíne. Vytipovali si ju ako agentku, ktorú by neskôr mohli poslať na Západ. Bola to matka-samoživiteľka, s dieťaťom, bolo to v zime a všade bolo veľa snehu. Bolo to pre ňu veľmi nepríjemné, vôbec o spoluprácu nemala záujem. Mala chorú matku a príslušníci ju vydierali aj tým, že nedostane predpis liekov.

V momente, keď mala táto žena podpísať spoluprácu, jeden z príslušníkov navrhol, aby si pripili. Neznášala alkohol a preto dostala amok, postavila sa a začala kričať na celú kaviareň, že namiesto toho, aby šikanovali ľudí, by mali vonku odpratávať sneh. Boli tam aj ďalší ľudia, preto sa ju snažili upokojiť a povedali jej, že jej dajú pokoj, len nech prestane kričať.

Boli aj ďalšie spôsoby, ako sa ľuďom podarilo „vykĺznuť“ zo spolupráce?
Niektorí napríklad povedali, že budú veľmi radi spolupracovať, ale priznali, že si radi vypijú a vtedy porozprávajú aj to, čo nevedia. V inom prípade zase človek použil lesť – povedal príslušníkom ŠtB, že bol taký vzrušený z toho, že mu ponúkli spoluprácu, že bol za predstaviteľom podnikovej organizácie KSČ a povedal mu, akou dôležitou úlohou ho poverili.

Znie to pomerne komicky.
Ľudí, ktorým sa toto podarilo, bolo málo. Málokto vedel, že sa z toho dá takto vyšmyknúť. Väčšina musela najprv riadne spolupracovať, a potom sa to snažiť umenšovať – hovoriť príslušníkom ŠtB málo alebo menej dôležité informácie.

Komunikovali ste s viacerými spolupracovníkmi ŠtB. Nakoľko sú ochotní hovoriť o tejto kapitole svojho života?
Väčšina to popiera, pretože je to pre nich veľmi nepríjemné – hlavne ak ide o verejne pôsobiacich ľudí alebo politikov. Tvrdia, že nikdy nespolupracovali, že to je lož. Len málo ľudí povie pravdu. Takým bol napríklad kňaz Ján Sucháň. Priznal, že na neho tlačili a napísal, ako to vtedy bolo. Poprosil o odpustenie tých, ktorým možno ublížil.

Ďalšiu skupinu tvoria ľudia, ktorí vám povedia, že vlastne nespolupracovali. Keď im ukážete v záznamoch, že sa s príslušníkmi stretávali, povedia, že im hovorili len veci, ktoré už vedeli aj iní ľudia. Problém bol, že išlo o presilovú hru zo strany zločineckej mašinérie ŠtB – človek nemohol vedieť, aké informácie potrebujú.

Napríklad keď povedal, že sused predáva byt, chalupu a teraz aj nábytok a ŠtB vedela, že má požiadané o vycestovaciu doložku do Juhoslávie na dovolenku, vedeli, že pôjde o pokus o emigráciu. Inokedy sa mohli dozvedieť, že niekto je psychický labilný alebo má problémy v manželstve – aj to bol dôležitý kamienok do mozaiky, aby vedeli, ako majú postupovať.

Zanechalo toto obdobie na slovenskej spoločnosti stopy?
Celkom určite. Aj dnes, 30 rokov po páde režimu, sa vám môže stať, že keď budete telefonovať s niekým starším a budete rozoberať súčasnú politickú situáciu, začne šepkať. Má to však oveľa širšie dosahy. Bývalí príslušníci alebo spolupracovníci dnes pracujú v štátnej správe, v silových zložkách, sú aj medzi oligarchami a podnikateľmi. Do značnej miery to deformuje demokraciu.