Občiansky
disent na Slovensku

Občiansky disent sa na Slovensku formoval v tieni silného katolíckeho krídla. I keď za českou obdobou zaostával, v dejinách spoločného štátu zanechali Slováci bojujúci proti totalite silný a nezmazateľný podpis.

Občiansky disent predstavoval skupinu osôb - disidentov, ktorí vyjadrovali nesúhlasný a kritický postoj k totalitnej vládnej ideológii i k režimu bývalého Československa. Jeho vznik a posilnenie pozície možno datovať do obdobia druhej polovice 20. storočia. Išlo o prirodzenú reakciu nespokojnej skupiny obyvateľstva na dianie v socialistickej spoločnosti.

Vznik disentu v socialistickom Československu úzko súvisel s narastajúcou nespokojnosťou verejnosti s vládou komunistickej strany. Porušovanie ľudských práv a slobôd, nespravodlivé väznenie a prenasledovanie nepohodlných osôb či znečisťovanie životného prostredia viedli k tomu, že sa postupne začali ozývať kritické hlasy.

Disidenti upozorňovali na nedodržiavanie ľudských práv a volali po slobode, za čo sa v 70. a 80. rokoch dostali do hľadáčika komunistickej tajnej služby - Štátnej bezpečnosti.

Obrovský kolos náčelníkov, spolupracovníkov a agentov roky tajne odpočúval, verboval a vyhrážkami oslaboval snahy odporcov režimu o presadzovanie demokratických princípov. V archívoch sa dodnes nachádzajú desiatky strán spisov, ktoré podrobne opisujú praktiky tajných aj ich zistenia. Hrubé spisy obsahujú mená desiatok umelcov, intelektuálov a aktivistov, ktorí museli ustáť dlhé hodiny výsluchov, odpovedať na sugestívne otázky a znášať vyhrážky neraz týkajúce sa budúcnosti vlastných detí či iných členov rodiny.

Československý disent mal dva hlavné prúdy - občiansky a katolícky. Kým v Česku hral prím občiansky disent, na Slovensku sa do popredia dostal skôr katolícky. Hoci bol slovenský občiansky disent v tieni katolíckeho, predstavuje dôležitú zložku antikomunistického odboja.

Občianski disidenti sa ako odporcovia vládnej moci v Československu dostali výraznejšie do popredia po invázii vojsk Varšavskej zmluvy, teda v roku 1968. Udalosti spojené so sovietskou okupáciou spôsobili eskaláciu napätia v krajine a vyústili do viacerých protestných samovrážd. Formovanie disentu ešte viac vyburcovala normalizácia - tvrdé perezkvovanie odporcov režimu, ktoré nastalo bezprostredne po auguste ’68 a malo prinavrátiť disciplínu socialistickej spoločnosti.

Charakteristickým pre skupiny disidentov, či už občianske alebo katolícke, bolo aj tajné vydávanie a rozmnožovanie zakázaných kníh či periodík - tzv. samizdatov.

Medzi najvýraznejšie osobnosti zo sféry občianskeho disentu u nás patrili Dominik Tatarka, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Ján Budaj, Mikuláš Huba, Marcel Strýko, Fedor Gál, Ján Langoš, Milan Šimečka, Milan Kňažko.

Na Slovensku mala táto skupina odboja dve hlavné centrá - Bratislavu a Košice. Predstavitelia metropol ležiacich na opačnej strane republiky sa od seba odlišovali nielen zemepisnými súradnicami.

Bratislava

V pomeroch slovenského hlavného mesta sa sformovala jedna z najsilnejších protirežimných skupín na našom území - tzv. Bratislavská päťka, ktorá predstavovala zmes rôznorodých odporcov režimu vrátane zástupcov katolíckeho prúdu. Zoskupenie tvorili Miroslav Kusý, Ján Čarnogurský, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák. V auguste 1989 sa dostali do väzby pre plány uctiť si obete sovietskej okupácie z roku 1968.

Ďalšími predstaviteľmi bratislavského disidentského krídla boli publicista Milan Šimečka, spisovateľ Dominik Tatarka, politik a sociológ Fedor Gál či zakladateľ Ústavu pamäti národa Ján Langoš.

Osobitné postavenie v rámci bratislavského občianskeho disentu zastávala skupina enviromentálnych aktivistov na čele s ekológom Mikulášom Hubom. V roku 1987 vydali 64-stranovú brožúru Bratislava/Nahlas. O jej vydanie sa popri Hubovi zaslúžili aj Ján Budaj či Juraj Flamík.Dokument kritizoval stav ovzdušia, pôd aj vodstva v hlavnom meste. Autori v ňom zároveň predkladali svoje požiadavky a návrhy riešení, ktoré by pomohli pri ochrane životného prostredia.

Košice

Na opačnom konci Slovenska sa vplyvom disidentov z Česka začala okolo Marcela Strýka z Košíc formovať skupina mladých ľudí, ktorí nesúhlasili s pomermi v Československu. Spôsob ich prezentácie v rámci hudobnej či literárnej tvorby sa približoval tzv. undergroundu - štýlu, ktorý odporoval zaužívaným konvenciám.

Do okruhu priateľov Marcela Strýka, ktorí si najprv hovorili Lesní speváci a neskôr Nace, patrili napríklad jeden z najlepších básnikov súčasnosti Erik Groch, sochár, sound artist a spoluzakladateľ Fakulty umení v Košiciach Zbyněk Prokop či Zuzana Kuzmová. Ďalšími členmi boli Mirek Vodrážka, Jozef Fecurka, Jozef Furman, Ondrej Jurín, Ivan Jurčišin a Milan Maďar.

Úzky kontakt s Prahou potvrdzovali časté návštevy českých priateľov i snaha o udržanie jednotného Československa aj po páde režimu či založenie Občianskeho fóra v Košiciach.

Hnutie za občiansku demokraciu

S občianskym disentom úzko súviselo aj protirežimné zoskupenie Hnutie za občiansku slobodu (HOS). Jeho cieľom bolo spojiť všetky demokratické sily. Vzniklo vyše roka pred Nežnou revolúciou, 15. októbra 1988 v Prahe, zverejnením manifestu Demokraciu pre všetkých, v ktorej bilancovalo sedemdesiatročnú existenciu Československa. Krajina z hodnotenia nevychádzala najlepšie – manifest poukazoval na hospodársky, technologický aj mravný úpadok, na nedemokratické pomery, obmedzenú štátnu suverenitu či zdevastované životné prostredie.

Tvorili ho českí aj slovenskí disidenti. Z Čechov to boli napríklad filozof a politik Rudolf Battěk, chartista Václav Havel či spisovateľ a autor manifestácie Dvatisíce slov Ludvík Vaculík. Na slovenskej strane k hnutiu patrili filozof Miroslav Kusý, právnik a katolícky disident Ján Čarnogurský, filozof a spisovateľ Milan Šimečka, zakázaná spisovateľka Hana Ponická, lekár Vladimír Maňák či spravodajca Hlasu Ameriky a aktivista skrytej cirkvi Anton Selecký.

„Výsledná bilancia sedemdesiatročnej existencie Československého štátu nie je radostná. Žijeme v dobe hlbokého mravného úpadku celej spoločnosti, žijeme v nedemokratických pomeroch, v pomeroch obmedzenej národnej a štátnej suverenity, úpadku hospodársky a technologicky, tvorivý potenciál spoločnosti je trvalo dusený centrálnou manipuláciou, životné prostredie je u nás stále odpudzujúcejšie, príslušníci nových a nových generácií znechutení opúšťajú svoju vlasť. Naša krajina, kedysi jedna z najvyspelejších v Európe, klesá dnes medzi najzaostalejšie.“ - Manifest Demokraciu pre všetkých

Hnutie kritiku režimu podčiarklo tým, že navrhovalo konkrétne zmeny. V manifeste hovorili o vypracovaní novej ústavy, v ktorej by sa zakotvila sloboda cestovania, inštitút referenda či zriadenie ústavného súdu. Vedúca úloha Komunistickej strany Československa v nej mala chýbať. Zdôrazňovali tiež potrebu obnoviť právny poriadok, súkromné podnikanie či slobodu v kultúre a náboženstve. Ústava mala v prvom rade ľuďom zabezpečiť rovnosť pred zákonom a základné občianske práva.

Manifest, ktorý hnutie zverejnilo naraz v Prahe, Brne a Bratislave podpísalo 126 signatárov. Odozvou režimu boli represie, značnú pozornosť hnutiu venovala aj tajná polícia.
Hnutie týmto svoju činnosť zďaleka neskončilo. Už necelé dva mesiace po vzniku, 10. decembra 1988, pri príležitosti Dňa ľudských práv a slobôd, spoločne s Chartou 77 a ďalšími občianskymi združeniami usporiadali v Prahe manifestáciu a žiadali prepustenie politických väzňov či dodržiavanie ľudských práv.

Neskôr prišli s dokumentom Princípy novej ústavy. Zasadzovali sa v ňom o vznik demokratického zriadenia a zdôrazňovali, že budúcnosť Československa by mala byť v parlamentnej demokracii a delení moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.

„Súčasná moc si túto krízu uvedomuje a určité dielčie reformy vyhlasuje a chystá. Nie je však schopná prekročiť svoj vlastný tieň a zrieknuť sa svojho totalitného spôsobu vlády, ktorý je najvlastnejšou príčinou tejto krivdy. Preto je najvyšší čas, aby do politiky vstúpila samotná spoločnosť, to znamená, my všetci.“ - Manifest Demokraciu pre všetkých

Okrem podobných dokumentov vydávali aj samizdaty, teda zakázané noviny. Patril medzi ne Spravodaj HOS či Alternatíva. Pravidelne organizovali aj protestné akcie. Pri príležitosti 70. výročia úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika, ktorého sa komunisti snažili vymazať z historickej pamäte, sa im podarilo zhromaždiť okolo dvetisíc ľudí. Výzvy na stretnutie na Bradle, kde je Štefánik pochovaný, odvysielala rozhlasová stanica Hlas Ameriky. Jeden z hlavných predstaviteľov slovenskej vetvy Hnutia za občiansku slobodu – Ján Čarnogurský žiadal Štefánikovu rehabilitáciu a obnovenie národných symbolov.

To, že je človek disidentom sa obvykle dozvedá a uvedomuje si to, až keď už ním dávno je.“ (Václav Havel)

Skupina ľudí, ktorí sa nebáli odporovať zaužívaným šablónam totalitnej moci. Občiansky disent na Slovensku sa nestratil ani v tieni silného katolíckeho krídla. Zohral dôležitú úlohu po nástupe tvrdých normalizačných tlakov i keď sa definitívne rozpadali totalitné okovy. Disidentov nezastavila ani hrozba väzenia, zmarenej kariéry či prenasledovanie.