Smrť na hraniciach

Za prechod cez československé hranice sa kedysi platilo životom

Na hraniciach železnej opony v Československu prišli o život stovky ľudí. Páchatelia, ktorí neváhali použiť vražedné zbrane či krvilačné psy, dodnes potrestaní neboli.

Na československých hraniciach zomreli v období komunizmu stovky ľudí. Zabili ich strážcovia strieľajúci zo samopalov, špeciálne vycvičené psy či neoznačený plot s elektrickým prúdom. Niektorým by na záchranu života stačila rýchla pomoc, iní boli na mieste mŕtvi. Vojaci sa neštítili vraždiť kohokoľvek - ženy, deti, starších ľudí. Smrť bola často daňou za túžbu po slobodnom živote, ktorí mnohým emigrantom v Československu umožnený nebol.

Nachádzali ste sa niekedy naraz na území dvoch štátov? Mohli by ste. Ak sa postavíte napríklad na hranicu v Bratislave, jednou nohou viete byť v Rakúsku, druhou na Slovensku. Neemigrujete. Vrátiť domov sa môžete kedykoľvek. To čo sa nám dnes zdá ako samozrejmosť, bola kedysi nepredstaviteľná utópia. Miesta, kde dnes bez zamyslenia prechádzame na územie Rakúska, boli pred rokom 1989 ostro strážené a nedovolený prechod sa trestal aj smrťou. Všetko bolo dovolené. Mladý nemecký študent dohryzený špeciálne cvičenými psami, otec rodiny zastrelený pred očami manželky, či ľudia usmrtení elektrickým prúdom, na ktorý ich nikto vopred neupozornil. To je len torzo tragickej bilancie z hraníc bývalého Československa. Komunistická diktatúra dlhé roky ostro strážila svoje hranice a každého, kto sa bez povolenia pokúsil ujsť z krajiny neslobody a perzekúcií, považovala za narušiteľa. Podľa dostupných štatistík Ústavu pamäti národa zomreli na hraniciach Československa takmer 500 ľudí, z toho na Slovensku bolo zdokumentovaných viac ako 40 prípadov.

Na československých hraniciach zomrelo v období komunizmu pri úteku takmer 500 ľudí, z toho na Slovensku bolo zdokumentovaných viac ako 40 prípadov.

„Hranice nie sú korzo,“ povedal v roku 1969 generálny tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák. A tak sa aj stalo. Príbehy obetí i interaktívnu mapu miest, kde prišli o život vytvoril Ústav pro studium totalitních režimů.

Ak by dostal pomoc, prežil by

Predstavte si, že máte neuveriteľný talent, ste šikovný hudobný virtuóz a vaším snom je koncertovať. Vaši príbuzný však žijú na Západe a komunisti vám nedovolia verejne vystupovať. Platíte v podstate za to, čo ste nespáchali. Zostali by ste v takejto krajine?

Azda najznámejším príbehom brutálnej a zbytočnej smrti na hraniciach dnešného Slovenska a Rakúska je príbeh mladého študenta a nadaného hudobníka Hartmuta Tautza z Východného Nemecka, ktoré tiež patrilo do sovietskej sféry vplyvu. V roku 1986 sa rozhodol ujsť na Západ, pretože mu komunisti zabránili hrať vo vojenskom súbore.

Pri úteku cez hraničný priechod v Bratislave, pár desiatok metrov pred rakúskym územím, ho dobehli a brutálne dohrýzli špeciálne vycvičené psy. Vypustili ich pohraničníci, ktorí následne k zranenému mužovi pribehli.

Namiesto prvej pomoci sa ho pokúsili vypočuť. Do nemocnice sa dostal takmer po dvoch hodinách od útoku. I preto zraneniam podľahol. Dôvodom bol šok z vykrvácania. Súdna pitva ukázala, že ak by mu prvú pomoc poskytli včas, jeho život vyhasnúť nemusel.

Za smrť Hartmuta Tautza nikto nikdy potrestaný nebol. On sám bol ako obeť zločinov komunizmu rehabilitovaný v roku 2017.

Smrtiace zbrane

Bežné, priam totalitou žiadúce, bolo použitie strelných zbraní na hraniciach. Zastrelených bolo veľké množstvo unikajúcich.

„Naozaj môžeme povedať, že tam bol zámer zabíjať. Pohraničníci nemali zbrane kriminálnej polície, mali samopaly. Z jedného posudku úmrtia na hraniciach je v technickom popise samopalu uvedené, že má celkový dolet 1400 metrov a viacnásobný smrtiaci účinok 400 metrov. Keď vystrelíte takou zbraňou, musíte si byť vedomý toho, že človeka iba nepoškriabete,“ vysvetľuje Miroslav Lehký, ktorý sa stal po Nežnej revolúcii vyšetrovateľom komunistických zločinov na českom Úrade pre vyšetrovanie a dokumentáciu zločinov komunizmu. V časoch totality bol navyše signatárom Charty 77, pašoval tiež samizdaty.

V roku 1977 sa pohraniční strážcovia neďaleko severočeského mesta Broumov neštítili strieľať na rodinu s deťmi. Pred očami ženy a troch detí zavraždili ich otca, občana východonemeckej NDR. Rodina sa cez Česko chcela dostať do západného Nemecka.

Keď manželka zbadala, že jej muža zasiahol samopal, zastavila sa i s tromi deťmi. Vojakov za brutálny zákrok neskôr odmenili.

Keď manželka Gerharda Schmidta videla, čo sa stalo, zastavila a. K tragédii došlo iba 1600 metrov od štátnej hranici. Strelcom bol vojak Milan Polčík, ktorý nikdy za tento čin nebol odsúdený a potrestaný. Práve naopak - podľa dokumentácie, ktorú analyzoval český Ústav pro studium totalitních režimů, bol on i jeho kolegovia, ktorí boli pri incidente, odmenení. Polčík mal dostať dovolenku, dvaja ďalší vojaci hodinky a vychádzku navyše. 

„Bol to skutočne vražedný režim, ktorý strieľal po vlastných občanoch. Strieľali na ženy, deti, starých ľudí. Najstaršia obeť mala 90 rokov,“ konštatuje vyšetrovateľ Miroslav Lehký, ktorý naštudoval veľké množstvo spisov týkajúcich sa práve zločinov z obdobia komunizmu. Mnohé pre obštrukcie súdov, prokuratúry i politikov skončili zamietavým stanoviskom.

Smrť v rieke

Mali 20 a chceli žiť v slobodnejšej krajine. Ako cestu s diktatúrou ovládaného štátu si zvolili preplávanie rozvodnenej rieky Moravy medzi Rakúskom a Slovenskom. Miestom ich prechodu mali byť hranice neďaleko dnešného Moravského svätého Jána.

Milan Dlubač, Ondrej Brejka a Jozef Imrich využili to, že jeden z nich absolvoval vojenskú službu a poznal vojaka. Pri rozhovore šikovne odzbrojili jeho i ďalšieho kolegu, vzali im samopal a prinútili ich, aby s nimi nasadli do auta a išli k hranici. Keď mladíci vystúpili z auta a rozbehli sa k hranici, vojaci sa vydali za nimi. Jeden si vzal samopal od kolegu, ktorý medzičasom prišiel, ďalší vystrelil na výstrahu. Hoci vojaci vystrelili aj na trojicu utekajúcich, ani jedného netrafili.

„Hlúpy argument, že taká bola doba, neobstojí. Ak vám niekto ublíži a povie, taká je doba? Naozaj nebudete spokojný.“

Dvom z nich - Milanovi Dlubačovi a Ondrejovi Berkovi sa stala osudnou rozvodnená Morava, kde sa utopili. Ich tretí priateľ - Jozef Imrich sa dostal až na vytúženú slobodu do Rakúska.

Príbeh trojice mladých mužov je príkladom toho, aká strastiplná bola cesta za slobodou a že smrť nečíhala iba v hlavniach samopalov. Keďže emigranti zdolávali rieky, preliezali ploty či prechádzali húštinami, i samotný prechod bol nebezpečný. Hoci na Slovensku dodnes nikto za chladné vraždy nespoznal svoj trest a podľa odborníkov pravdepodobne už ani nespozná, Miroslav Lehký konštatuje, že rehabilitácie zavraždených a finančné odškodnenia, ktoré na Slovensku prebehli, potvrdzujú, že sa jednalo o zločiny.

„Potvrdzujú, že režim porušoval základné práva - právo na život a právo na slobodu pohybu. A to sú zločiny proti ľudskosti. Hlúpy argument, že taká bola doba, neobstojí. Ak vám niekto ublíži a povie, taká je doba? Naozaj nebudete spokojný,“ dopĺňa.

Príbeh trojice mladých mužov je príkladom toho, aká strastiplná bola cesta za slobodou a že smrť nečíhala iba v hlavniach samopalov. Keďže emigranti zdolávali rieky, preliezali ploty či prechádzali húštinami, i samotný prechod bol nebezpečný.

Zabúdame splácať dlhy?

V súčasnosti žijeme podľa odborníkov na Slovensku v najlepšej dobe, akú sme tu mali. I preto si možno len ťažko predstaviť, ako sa musí cítiť človek, ktorí sa vydá na cestu s nejasným koncom, kde ide o holý život.

Presne takto sa totiž rozhodovalo občania Československa, často konali rýchlo, bez uváženia a pudovo, len preto, aby zachránili svoje rodiny i seba a zabezpečili lepšiu budúcnosť svojim deťom. Pri prechode hraníc to bola vždy lotéria. Chytia vás? Zastrelia? Pustia na vás psov? Alebo vás zabije elektrický prúd? Stovky mŕtvych sú dôkazom toho, že nič nebolo isté.

„Slováci v minulosti využili žičlivosť okolitých krajín a dnes možno ich potomkovia zabúdajú, že môžu tento dlh splatiť.“

„V súčasnosti je pre nás ťažké predstaviť si, že si ľudia volia migráciu ako svoju životnú stratégiu. Slováci v minulosti využili žičlivosť okolitých krajín a dnes možno ich potomkovia zabúdajú, že môžu tento dlh splatiť,“ zamýšľa sa politológ Grigotij Mesežnikov v súvislosti s prílevom migrantov, ktorý vyvolala vojna na Ukrajine či kedysi vojny v Afrike a Ázií.