Pražská
jar

Sloboda tlače, otvorené hranice, povolené malé podnikanie. Česi a Slováci počas Pražskej jari nakrátko získali občianske a politické práva, o ktoré ich roky pripravovala totalita. Pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“ zmaril nesúhlas Sovietskeho zväzu a vpád vojsk Varšavskej zmluvy.

Pražská jar bola obdobím uvoľnenia politickej situácie v bývalom Československu v roku 1968. Do dejín sa zapísala snahou o demokratizáciu totalitného režimu.

Dvadsať rokov diktatúry zo strany Komunistickej strany Československa (KSČ), ktorá prevzala moc v roku 1948, prinieslo vykonštruované procesy s nevinnými ľuďmi, zavedenie prísnej cenzúry, obmedzenie cestovania či utláčanie cirkví. Reformní politici začiatkom roku 1968 začali zavádzať zmeny – noviny mohli slobodnejšie písať, ľudia mohli voľnejšie cestovať aj praktizovať svoje náboženstvo. Obete prenasledovania štátu, ktoré boli neraz väznené či mučené, mali nárok na odškodnenie.

Uvoľnenie režimu prinieslo aj väčšiu politickú a ekonomickú slobodu. Ľudia, ktorí sa chceli angažovať v politike bez straníckej príslušnosti, mohli vstúpiť do Klubu angažovaných nestraníkov. Zelenú dostali aj nekomunistické organizácie či malé podnikanie. Dôležitou súčasťou Pražskej jari bolo aj zrovnoprávnenie postavenia Slovenska v spoločnom štáte – v júni 1968 národné zhromaždenie schválilo ústavný zákon o príprave federatívneho usporiadania Československa.

Na čele reformistov, ktorí chceli priniesť politiku „socializmu s ľudskou tvárou“, bol rodák zo slovenskej obce Uhrovec Alexander Dubček. So zmenami začal prakticky hneď, ako sa stal prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (UV KSČ). Na čele komunistov tak nahradil kritizovaného Antonína Novotného, ktorý zároveň zastával pozíciu prezidenta a s uvoľnením pomerov nesúhlasil. O niekoľko týždňov rezignoval aj na svoj post hlavy štátu a nahradil ho podporovateľ zmien Ludvík Svoboda. Medzi najdôležitejšie postavy Pražskej jari patrili aj politici František Kriegel, Josef Smrkovský či Oldřich Černík.

„Hlavní vinou a největším klamem těchto vládců je, že svou zvůli vydávali za vůli dělnictva. Kdybychom tomu klamu chtěli věřit, museli bychom dnes dávat za vinu dělníkům úpadek našeho hospodářství, zločiny na nevinných lidech, zavedení cenzury, která zabránila, aby se o tom všem psalo, dělníci by byli vinni chybnými investicemi, ztrátami obchodu, nedostatkem bytů.“ - Manifest Dvetisíc slov

Nadšenie verejnosti a hnev komunistov

Zmeny sa stretli s pozitívnym ohlasom verejnosti. Ľudia predpokladali, že obdobie prenasledovania a neslobody smeruje ku koncu. Snaha o poľudštenie režimu, ktorá sa dala uprostred Európy do pohybu, neunikla ani vedeniu Sovietskeho zväzu. Vtedajší najvyšší sovietsky predstaviteľ Leonid Iľjič Brežnev demokratizáciu v Československu považoval za snahu potlačiť socialistickú revolúciu a akýsi začiatok krajiny na ceste k vystúpeniu zo sovietskeho bloku. Opakovane dával najavo nespokojnosť s politickým vývojom v krajine.

Spokojná nebola ani konzervatívna časť KSČ, najmä vyučený krajčír rusínskeho pôvodu, politik a známy signatár pozývacieho listu pre okupačné vojská Vasiľ Biľak, politik Drahomír Kolder či politik a novinár Oldřich Švestka.

Súhlas verejnosti s demokratizáciou krajiny sa najviac prejavil manifestom Dvetisíc slov, ktorý spísal český publicista a prozaik Ludvík Vaculík. Manifest pomenúval zlyhania KSČ, kritizoval tlak sovietskeho vedenia na zastavenie reforiem a nabádal pokračovaniu uvoľňovania. Vyšiel vo viacerých novinách a podporili ho desiatky tisíc ľudí. Výzva čelila prudkej odozve, ešte v deň vydania sa ňou zaoberal Ústredný výbor KSČ a dnes je považovaná za jeden zo symbolov Pražskej jari.

„Komunistická strana, která měla po válce velikou důvěru lidí, postupně ji vyměňovala za úřady, až je dostala všechny a nic jiného už neměla. Musíme to tak říci a vědí to i ti komunisté mezi námi; jejichž zklamání nad výsledky je tak veliké jako zklamání ostatních.“ - Manifest Dvetisíc slov

Stretnutie v Čiernej nad Tisou

Len mesiac po vydaní manifestu, na prelome júla a augusta, sa v Čiernej nad Tisou uskutočnilo stretnutie sovietskej a československej delegácie, aby diskutovali o vývoji v krajine. Na Slovensko zavítal aj Brežnev. Hlavnou témou diskusií bola kritika reformnej nálady v Československu. Domáca delegácia sa snažila sovietov upokojiť a obhájiť smerovanie štátu. Výsledky rokovania si každá strana vysvetlila po svojom – sovieti odchádzali s tým, že československí komunisti začnú demokratický proces zastavovať, zatiaľ čo predstavitelia Pražskej jari chápali rokovania skôr ako odporúčania.

Snahu o demokratizáciu režimu v Československu definitívne pochoval príchod vojsk krajín Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968.

Zámienkou bol pozývací list adresovaný Leonidovi Brežnevovi. Podpísali ho piati členovia konzervatívneho krídla KSČ - Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder, Alois Indra, Oldřich Švestka a Antonín Kapek. List žiadal o pomoc ZSSR pre podozrenie z prebiehajúcej kontrarevolúcie v Československu.

Reformy smerujúce k demokratizácii režimu vystriedalo obdobie normalizácie.