Cesta klaviristky

príbeh emigrantky Eleny Letňanovej

„Z Československa, z bahna vychádzajúca Elena - klaviristka,“ zostalo v roku 1984 napísané na klavíri Eleny Letňanovej. Úspešná klaviristka sa rozhodla zhodiť pomyselné totalitné okovy zo svojich rúk útekom do zahraničia.

Doma, kde ju mala pod dohľadom ŠtB za organizovanie protestu na počesť upáleného Jana Palacha, patrila spolu s ďalšími disidentmi na čiernu listinu a nesmela koncertovať. Ako mnohí iní, jej cesta do USA viedla cez Juhosláviu a Taliansko. Na vlastnú päsť nasadla v Slovinsku na loď s malou dcérou. Posledné metre k talianskej pevnine preplávali.

 Príbeh Eleny Letňanovej je prvou časťou dokumentárnej série Môj emigrant venovanej osudom siedmich ľudí, ktorí sa ocitli v hraničnej situácii a boli nútení opustiť komunistické Československo.

V mene Palacha

Písal sa rok 1968. Do Československa prišli v noci z 20. na 21. augusta vojská Varšavskej zmluvy a obsadili krajinu. Tankami sa Sovietsky zväz snažil reformnej vláde ukázať, že socializmus ľudskú tvár nemá a nebude mať.

Stovky aktivistov, študentov či bežných ľudí sa postavili na odpor voči okupácií, ktorá predznamenala nástup tvrdej normalizácie. Vtedy 26-ročná začínajúca klaviristka Elena Letňanová s hrôzou sledovala udalosti, ktoré po príchode „bratskej pomoci“ nasledovali.

„Myslela som jedine na toho Palacha - ako škrtol a ako horiaci bežal. Je to najväčší čin - obetoval sa za spoločnosť,“ spomína na myšlienky, ktoré jej behali hlavou po tom, čo sa v Prahe 16. januára 1969 na protest proti sovietskej okupácií upálil 20-ročný študent Jan Palach.

Pár dní po jeho smrti sa v Československu konali viaceré pietne spomienky. Jednou z nich bol aj pochod študentov v Bratislave. V čele sprievode vtedy stála okrem iných aj Elena. S čiernobielou fotkou zosnulého študenta na prsiach kráčala Starým Mestom.

„Začalo sa to šiestimi ľuďmi, zrazu nás bolo sto a postupne pribúdali. Všade naokolo boli policajti, zelené autá Anton, ktoré brali ľudí hlava-nehlava, zbrane boli nabité. Mala som zvláštny pocit, že robíme niečo, čo je správne,“ opisuje svoje dojmy.

Zákaz koncertovať

Netrvalo dlho a režim sa vysporiadal aj s mladou umelkyňou, ktorá odmietla zapadnúť do šablón konformity a koncom 60. rokov radšej odišla z Katedry hudby na Univerzite Ko-menského v Bratislave, kde učila. Od pedagógov totiž očakávali, že budú udávať svojich študentov. V roku 1971 následne prišiel pre Elenu zákaz koncertovať.

„Mala som 28 rokov, bola som na začiatku kariéry, vo veľmi dobrej forme. Vyzeralo to, že to bude naveky. Keď nemôžem verejne vystupovať, je to pre mňa, ako keby som neexistovala. Je to vlastne smrť,“ hovorí o tom, čo pre ňu znamená hudba.

Agóniu z nenaplnenej kariéry aspoň trochu zastavil sobáš a neskôr dcéra Júlia, ktorá sa pre Elenu stala zmyslom života. O to viac ju šokovalo, keď päťročné dieťa zrazu zmizlo. Otec - Elenin manžel ju uniesol do Rakúska.

Po strastiplnom vyše ročnom domáhaní sa a listoch, z ktorých jeden skončil aj na stole prezidenta Gustáva Husáka, sa zúfalá matka dočkala a mohla vycestovať do Rakúska na súd. Vyhrala. Do Československa sa vrátila aj s malou Júliou.

Zvyšok musíte preplávať

Hoci naspäť v rodnej krajine a s milovanou dcérou, Elena cítila, že sa slučka okolo jej hrdla zaťahuje. Po odhalení, že preložila dielo sovietskeho spisovateľa Alexandra Solženicyna o svedectve z exilu, sa o ňu začala zaujímať ŠtB. V spise pod krycím názvom Hela viedla záznamy o výsluchoch i domových prehliadkach.

„Začali mi volávať v noci. Československo bolo vtedy obohnané ostnatým drôtom. Prezident Gustáv Husák oznámil, že z hraníc nebude korzo a tak to aj bolo. Boli sme rukojemníci štátu,“ opisuje situáciu, ktorá ju dohnala až k úteku.

Na Katedre muzikológie na Univerzite Komenského v Bratislave sa jej podarilo udržať len vďaka tomu, že sa za ňu zaručil hudobný skladateľ Eugen Suchoň.

Tak ako v mnohých iných prípadoch, aj u nej sa bránou na Západ stala Juhoslávia. Pod zámienkou dovolenky vycestovala v roku 1984 s dcérou do Slovinska.

„Chodila som v prístave a prosila lode, či by nás nemohli vziať do Benátok. Ako taký žobrák. Mala som so sebou iba ruksak.“

Nakoniec ju oslovil neznámy muž, ktorý vlastnil motorový čln. Po prvotnej nedôvere obe s dcérou nasadli a vydali sa smerom k talianskemu pobrežiu. Aby nevzbudili pozornosť, vydali sa dlhšou trasou. Plavba trvala asi štyri hodiny.

„Zrazu ten muž povedal, že vidí talianske pobrežie a zvyšok musíme doplávať samy. Skočili sme do vody a plávali, dcéru som pevne držala. Keď sme vyšli na pevninu, povedala som jej: ,Teraz nás už nikto nerozdelí,“ ozrejmuje Elena náročné chvíli na ceste za slobodou.

Teraz si nula

V utečeneckom tábore v meste Latina, južne od Ríma strávili dva mesiace. V izbe s neznámou Poľkou spali na pichľavých slamených vreciach. 

„Bola som šťastná, no uvedomila som si - teraz si veľká nula. Teraz si nikto. Teraz si jedna žena, ktorá nemá nič, len dcéru.“

Napriek tomu však cítila obrovskú eufóriu. Sloboda bola pre ňu znovuzrodením, ktoré nastalo po príchode do USA, kam sa dostala po ôsmich mesiacoch od úteku. Obrovský talent sa nedal ukryť ani za Atlantikom a tak čoskoro začala Elena koncertovať na festivaloch, neskôr pôsobila ako vedúca Katedry klávesových nástrojov na University of Dayton a dostala sa až do slávnej Carnegie Hall, ktorá je pomyselným svätým grálom hudobníkov.

Z rodnej krajiny sa však začali ozývať hlasy, aby sa Elena vrátila. Nástojila na tom najmä jej mama. Zjavne pokojný život však narušilo niečo iné - Elenina dcéra sa dostala do problémov a prejavila sa u nej krehká psychika. Nasledovala cesta za otcom a po čase hospitalizácia na psychiatrii.

„Pochopila som, že musím ísť za ňou,“ hovorí Elena o tom, ako sa začiatkom 90. rokov vrátila späť domov.

V Československu sa spoločnosť v tom čase spamätávala zo 40-ročného obdobia socializmu, Elena ako emigrantka prišla o všetko - dom zhabaný a skonfiškovaný. Spočiatku musela spávať na nafukovačke v klavírnej miestnosti.

Nekonečná výčitka

Dnes má talentovaná virtuózka za sebou bohatú kariéru doma i v zahraničí, no s umením skončiť neplánuje. I keď v roku 2022 dovŕšila osemdesiatku, stále má v sebe túžbu koncertovať a hudba je pre ňu neodmysliteľnou súčasťou života.

Na roky komunistickej diktatúry spomína ako na časy, ktoré ublížili nielen jej, ale aj jej dcére Júlii, ktorá pre neslobodu zažila dvojnásobný únos.

„Zatvorené hranice, to je ďalšia veľká výčitka komunistickej strane, vláde a všetkým tým zbabelcom, ktorí sa dali na tento prosovietsky kurz a spôsobili normalizáciu, ktorá sa síce neutrálne volá normalizácia, ale zničila životy toľkým ľuďom, že sa na to proste nedá zabudnúť.“