Tajná
cirkev

Najorganizovanejšie protikomunistické hnutie na Slovensku založili katolíci. Nešírili iba vieru, ale aj myšlienky slobody a demokracie. Tajná cirkev zotrvala až do oslobodzujúceho roku 1989.

Tajná alebo podzemná cirkev bola ilegálnym zoskupením katolíckych veriacich v Československu, ktorí za vlády totalitného režimu nemohli verejne prezentovať svoju vieru. V rokoch komunistickej diktatúry fungovala paralelne s oficiálnou cirkvou.

V časoch tvrdých perzekúcií sa tak stala útechou pre všetkých, ktorí chceli aj naďalej vyznávať svoju vieru v prostredí silne ateistickej spoločnosti a zároveň odmietali režimu posluhujúcich kňazov a ich pastoráciu.

Medzi jej predstaviteľov nepatrili iba duchovní - kňazi či rehoľníci. Do aktivít sa zapájali aj osobnosti z umeleckej, kultúrnej či politickej sféry. Nakoniec sa mimo náboženský rámec dostala aj samotná tajná cirkev, keď okrem náboženskej slobody žiadala aj zachovávanie ľudských práv.

Najvýraznejšími osobnosťami boli lekár Silvester Krčméry a katolícky kňaz Vladimír Jukl. Okrem nich sa v tajnej cirkvi angažoval aj neskorší nitriansky biskup Ján Korec či politik a bývalý poslanec František Mikloško.

Najprv vo väzení

Počiatky zoskupenia možno datovať do druhej polovice 60. rokov, keď Vladimír Jukl so Silvestrom Krčmérym založili prvý vysokoškolský krúžok. So študentmi diskutovali, viedli duchovné cvičenia a semináre.

Obaja mali už predtým skúsenosť s komunistickým režimom - v 50. rokoch sa pre rozvoj hnutia laického apoštolátu ocitli vo väzení, kde čelili tvrdému vypočúvaniu a mučeniu. Krčméry po verdikte súdu, ktorý ho uznal vinným, strávil 10 rokov vo viacerých väzniciach v Česku a na Slovensku a tiež v pracovných táboroch. Jukl strávil vo väzení viac ako 13 rokov.

„Rukavičkové metódy, kde na vás ani ruku nepoložia, ale dajú do izolácie alebo do iných takých duchovných mučení, to je omnoho horšie ako vlastné mučenie,“ opísal v spomienkach pre Ústav pamäti národa Slivester Krčméry spôsoby totalitnej moci. Ako sám uviedol, niekedy boli fyzické tresty vykúpením pred psychickým mučením.

Normalizácia ako impulz

Význam tajnej cirkvi vzrastal najmä v 70. rokoch, po nástupe tvrdej normalizácie, ktorej predchádzal vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968.

Krčméry s Juklom a kardinálom Korcom vytvárali tajnú cirkev najmä prostredníctvom malých spoločenstiev. Stretnutia často viedli nielen kňazi a rehoľníci, ale aj rôzne nezávislé osobnosti či laici. Postupne sa rady začali rozrastať aj o ďalšie skupiny veriacich, okrem študentov to boli napríklad mladé rodiny.

Na stretnutiach sa rozvíjal náboženský život, organizovali sa rôzne výlety či spoločné modlitby. Všetko pod rúškom tajomstva, pretože nad členmi zakázaného spoločenstva neustále visela hrozba tvrdých postihov, ktorým sa mnohí, vrátane Krčméryho či Jukla, nevyhli. Okrem toho pašovali zakázanú tlač a tajne vysväcovali kňazov.

V roku 1974 založil Silvester Krčméry s Vladimírom Juklom Spoločenstvo Fatima, v ktorom vydávali samizdatovú literatúru a aj naďalej organizovali evanjelizačné spoločenstvá tajnej cirkvi.

V 80. rokoch iniciovali aj činnosť Laického apoštolského hnutia, ktoré bolo základom pre Hnutie kresťanských rodín na Slovensku, Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže a eRko - Hnutie kresťanských spoločenstiev detí.

Štátna bezpečnosť brojila aj proti tejto odnoži odboja. I preto sa členovia snažili byť maximálne ostražití - do bytov chodili postupne, rozprávali si pri zapnutom rádiu a oslovovali sa iba krstnými, či dokonca krycími menami.

Predstavitelia sa pri svojej zakázanej činnosti nebáli podstúpiť takmer akékoľvek riziko. Náboženskú literatúru z Nemecka a Holandska cez hranice pašovali v špeciálne upravených autách či vo vlastných ruksakoch.
I pre tieto vyhrážky si nikdy nedovolila nechať deti hrať sa samé na ulici: „Nemohla som si dovoliť odbehnúť do bytu, keď sa hrali na sídlisku. Stále som ich strážila.“

S revolúciou zanikla

Tajná cirkev sa stala najorganizovanejším protikomunistickým hnutím na Slovensku a ako taká pretrvala počas celej normalizácie. Jej predstavitelia sa stále viac snažili dostať sa k slovu a zapojiť sa do verejného diskurzu, čím prejavili záujem nielen o boj za náboženské práva, ale aj základné ľudské práva.

Veriaci požadovali najmä prepustenie väznených členov cirkvi. Toto ťaženie vyvrcholilo Sviečkovou manifestáciou, ktorej sa 25. marca 1988 zúčastnili tisíce ľudí. Požiadavky zúčastnených boli jasné - náboženská a občianska sloboda pre všetkých.

S uvoľnením totalitných okov a príchodom demokracie sa pominul aj nelegálny rozmer tajnej cirkvi a v roku 1989 v podstate prestala existovať, keďže svoj účel splnila.

Boli pri významných udalostiach, ktoré prispeli k pádu totality. Žiadali nielen náboženskú slobodu, ale aj demokratickú a otvorenú spoločnosť. Zakladatelia tajnej cirkvi sa nenechali odradiť napriek skúsenostiam z tvrdých 50. rokov.

Následky komunistických zverstiev pociťuje dodnes

Za pokus o útek skončil vo väzení a dnes má pre komunistické perzekúcie nízky dôchodok. Jozef Kuciferec na vlastnej koži okúsil tvrdé výsluchy aj mučenie.

V mladosti veril, že mu nik nemôže zabrániť robiť to, po čom túžil. Totalitný režim ho však presvedčil o opaku. Jozef Kuciferec okúsil na vlastnej koži väzenské múry i tvrdé praktiky pri výsluchoch, na ktoré doplatil zdravím.

Pre absurdné tresty sa nemohol zamestnať a stratil roky, ktoré by mu zabezpečili lepší dôchodok. Rodák z Kysúc však i napriek tomu neľutuje a je hrdý, že sa v časoch neslobody postavil za svoje názory a ideály, hoci sa ho snažili umlčať.

Život po revolúcii venoval pomoci chudobným - vo svojom dome vo Veľkom Lome neďaleko Zvolena prichyľuje bezdomovcov či mladých Rómov, ktorým dáva šancu na lepší štart do života. Z mála, ktoré má, sa tak snaží čo najviac rozdať.

Do seminára sa nedostal

Jozef už ako stredoškolák prejavoval sympatie ku katolíckej cirkvi. Po smrti mamy bol v intenzívnom kontakte s rehoľnými sestrami, ktoré mu pomáhali.

„Netajil som sa tým, že som chcel byť misionárom, ťahalo ma to k benediktínskej reholi,“ spomína na časy, keď navštevoval strednú poľnohospodársku školu. Veril, že dosiahne svoj cieľ, aj keď mu okolie hovorilo opak.

To, že mu cestu ku kňazskému povolaniu a neskôr misionárstvu zahatajú komunisti, si uvedomil po tom, čo sa pokúsil dostať do seminára. Nedalo sa. Jeho osobu si totiž spájali s inklináciou k reholiam.

Na komunistami ovládanú Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave sa dostala len hŕstka vyvolených, ktorí boli ochotní študovať teológiu pod drobnohľadom režimu. Navyše, vo vedení fakulty boli totalite konformní kňazi, ktorí sa angažovali v prokomunistickom hnutí kňazov Pacem in Terris. Mnohí nádejní kňazi aj preto toto štúdium odmietali.

Jozef sa navzdory tomu pokúsil prihlásiť trikrát - nepodarilo sa. Rozhodol sa teda, že bude študovať tajne. V rámci tajných štruktúr katolíckej cirkvi fungovala aj výuka teológie. Jednotlivé predmety učili rôzni kňazi. Jozef navštevoval prednášky v Olomouci, Prahe či v Brne.

„Každý predmet bol inde, aby to nebolo nápadné,“ vysvetľuje. Takíto študenti však nemohli dostať žiadne potvrdenie. Informácie o štúdiu sa dávali na vedomie biskupovi Jánovi Korcovi - jednému z hlavných predstaviteľov tajnej cirkvi v Československu, ktorý bol v 60. rokoch minulého storočia odsúdený za vlastizradu a vo väzení strávil viac ako osem rokov.

Informácie sa evidovali aj v Ústave sv Cyrila a Metoda v Ríme, ktorý je od 60. rokov najvýznamnejšou cirkevnou národnou a kultúrnou inštitúciou Slovákov v Ríme. Zázemie Slovákom robil biskup Pavol Hnilica - kedysi internovaný rehoľník, ktorého tajne vysvätili za kňaza a v 50. rokoch ušiel z Československa do Ríma.

Pašovanie kníh z Ríma

Ako plynul čas, Jozef si stále viac uvedomoval, že svoje ciele v diktatúrou zviazanej krajine tak ľahko nenaplní. Začal preto uvažovať, či by nebolo lepšie odísť za hranice.

Už v roku 1976 dostal povolenie vycestovať na tri týždne do Ríma na devízový prísľub - čo bolo jediným legálnym spôsobom, ako sa dostať do zahraničia a mať možnosť zameniť si zahraničné platidlá.

„Biskup Hnilica mi vtedy povedal, aby som sa už domov nevracal. Ja som však bol naivný, nechcel som opustiť domov. Povedal som, že všetci nemôžeme odísť a vrátil som sa,“ spomína na rozhodnutie, ktoré ho neskôr stálo slobodu. Komplikácie nastali už na hraniciach - colníci u neho pri prehliadke našli literatúru, ktorá bola v Československu zakázaná. Keďže ju nemal zapísanú v zozname vecí, okamžite ho obvinili z pašovania a dostal polroka väzenia.

Zákaz cestovať dostal i po tom, čo ako jeden z približne štyroch desiatok Slovákov podpísal dokument kritický voči totalitnému režimu - Chartu 77.

Brazília, Slovinsko, väzenie

Keďže nádej na to, že sa katolícka cirkev vyslobodí spod tvrdých reštrikcií, bola v Československu mizivá, začal Jozef uvažovať o tom, že život za hranicami bude predsa len lepšou voľbou.

„Od benediktínov z Brazílie som dostal letenku, mal som tam ísť na návštevu. Na letisku mi však zobrali doklady a zatkli ma.“

Povolenie na vycestovanie však po čase dostal opäť - tentoraz to bola Juhoslávia, konkrétne Portorož v Slovinsku. Počas silvestrovského pobytu sa Jozef oddelil od skupiny turistov a odišiel do prístavu. Tam ho mala vyzdvihnúť nákladná loď a previesť do Talianska. Okolnosti sa však vyvinuli inak a po príchode do prístavu dostal informáciu, že veci nejdú podľa plánu, a tak sa musel vrátiť do hotela.

Sprievodkyňa zájazdu a zapálená straníčka v jednej osobe si Jozefovo zmiznutie všimla a podozrenie si nenechala pre seba. Nádejného emigranta na hraniciach colníci odviedli na výsluch a pýtali sa ho, prečo opustil hotel.

Už v roku 1976 dostal povolenie vycestovať na tri týždne do Ríma na devízový prísľub - čo bolo jediným legálnym spôsobom, ako sa dostať do zahraničia a mať možnosť zameniť si zahraničné platidlá.

„Otvorene som povedal, že som chcel opustiť hotel a tiež to, že chcem žiť v kláštore a nie v komunistickom režime,“ opisuje priamočiaru komunikáciu, za ktorú dostal dva roky natvrdo. Jeho kroky smerovali do pracovného tábora v Dubnici nad Váhom. Bez súdu si tam odpykal trest za pokus o nelegálne opustenie republiky, za čo boli v tých časoch prísne sankcie.

Nielen väzenie, ale aj snaha o zbavenie svojprávnosti. I to bol štýl komunistov v boji s nepohodlnými osobami. Rovnaký osud postretol aj Jozefa, ktorý sa po čase vo väzení ocitol na psychiatrii, odkiaľ sa mu však podarilo dostať a zabrániť tak tomu, aby prišiel o všetky svoje práva.

„Primárka z psychiatrie v Plešivci ma osobne zaviezla na biskupstvo do Rožňavy, odkiaľ som sa dostal na poľské hranice, kde bola takzvaná zelená zóna. Odtiaľ som šiel do Krakova, kde som sa ukrýval polroka,“ spomína.

Jozef sa však napokon musel vrátiť naspäť do Československa. Po príchode nasledovalo ďalšie dvojročné väzenie.

„Takto to so mnou išlo 12 rokov. Bol som vo vyšetrovačkách, vo väzení i na psychiatrii. Zažil som tvrdé výsluchy aj neľudské zaobchádzanie,“ opisuje najťažšie roky svojho života.

Pred revolúciou sa mu podarilo dostať do kláštora v Skalke nad Váhom pri Trenčíne, kde robil kastelána. Pád režimu prečkal práve tam.

Podlomené zdravie

Za svoj život zažil Jozef množstvo výsluchov, pri ktorých boli facky bežné. Pri jednom z nich ho nahého postavili na tri hodiny pod sprchu. Na temeno hlavy mu kvapkala voda. „Opuchla mi hlava, oči, nič som nevidel. Bola to strašná bolesť. Človek si povie, že je to len kvapka,“ približuje tvrdé zaobchádzanie, z ktorého má zdravotné problémy dodnes.

V priebehu 12 rokov komunistickej šikany vystriedal viacero väzení - Dubnica nad Váhom, Leopoldov, pražský Pankrác či Ilava. Pomedzi to prevozy, počas ktorých mali väzni zaviazané oči, aby nevedeli, kde sa nachádzajú.

Okrem podlomeného zdravia mali roky väzenia vplyv aj Jozefov život na dôchodku. Keďže ho pre status nepriateľa režimu počas 12 rokov nikto nechcel zamestnať, musel sa životom pretĺkať po rôznych brigádach, ktoré sa pri výpočte výšky dôchodku nebrali do úvahy.

„Chodil som na jahody, cibuľu, do cukrovej repy. To sa však nerátalo ako pracovný pomer. Moje záznamy boli skartované a dodnes som sa nedozvedel prečo,“ hovorí.

Ľuďom pomáha dodnes

V roku 1988 sa Jozef zúčastnil na jednom z najvýznamnejších podujatí tajnej cirkvi - na Sviečkovej manifestácii na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, kde stovky ľudí žiadali náboženské a občianske práva.

„Bol som mokrý, zrážali ma na zem. Bolo to hlava-nehlava. Policajtom bolo jedno, či ste stará žena, muž. Bili nás, kopali,“ približuje, ako to vyzeralo po tvrdom zásahu Verejnej bezpečnosti a ŠtB.

Sloboda prišla až o rok neskôr. Revolučné udalosti Jozef sledoval v kláštore v Skalke pri Trenčíne. Na oslavu konca totality spustil zvony. Veril, že život bude už len lepší. Nie všetko však išlo podľa predstáv - okrem nízkeho dôchodku to bola aj kupónová privatizácia, ktorá ho pripravila o úspory.

Napriek tomu sa mu podarilo kúpiť dom v dedine Veľký Lom neďaleko Zvolena, kde dnes chová hospodárske zvieratá, pestuje zeleninu, no najmä pomáha ľuďom. Útočisko u neho nájdu ľudia bez domova, zo zlého rodinného zázemia či tí, o ktorých sa nemá kto postarať. Na Vianoce vždy daruje plody zo záhrady či zvieratá na večeru pre bezdomovcov. Pomoc u neho nájdu i rómske deti.

„I keď som sám, mám toľko detí, že keby ma chceli navštíviť, nestačilo by päť autobusov,“ hovorí s humorom a dodáva, že občas sa stane, že sa ľudia z okolia prídu pozrieť na „pustovníka“ žijúceho na juhu Slovenska.

O tom, či žil správne, dnes nepochybuje. I po viac ako 30 rokoch od pádu totality si stojí za tým, že všetko robil podľa najlepšieho svedomia a v duchu kresťanskej viery. Svoje rozhodnutia tak neľutuje.

„Myslím si, že veľa som toho v živote nepokazil. Robil som chyby ako bežný človek. Ale ako sa hovorí, kto nič nerobí, nič nepokazí.“

Ľudí, ktorí na komunizmus spomínajú s nostalgiou, neodsudzuje. I keď ho reči o zlatých časoch doslova bodajú do chrbta, nie všetko podľa neho nebolo zlé.

“Všetko má líce i rub - sú veci, ktoré sa mohli zachovať. Nevytvorili ich však komunisti, ale ľudia. Samotný komunizmus bol však niečo neuveriteľné.“