Katolícky
disent

Komunistami nenávidená katolícka cirkev sformovala v časoch totality na Slovensku silné disidentské krídlo, ktoré zohralo dôležitú úlohu v časoch najtvrdšej totality i pri jej páde.

Katolícky disent tvorili v časoch komunistickej totality osoby, ktoré sa vzopreli uniformovanej spoločnosti a snahe štátnej moci eliminovať akékoľvek náboženstvá v spoločnosti. Reč je najmä o predstaviteľoch rímskokatolíckej cirkvi, ale aj gréckokatolíkov či evanjelikov.

Keďže komunizmus bol ako ideológia založený aj na ateizme a náboženstvo považoval za súčasť kapitalistického sveta, cieľom predstaviteľov režimu bolo tento „neduh“ vykoreniť.

Presne s týmto zámerom operovala aj Komunistická strana Československa. Cieľ bol jasný - úplná likvidácia cirkví a náboženských spoločností. Tej musela predchádzať dôsledná kontrola všetkého, čo akokoľvek súviselo s cirkvou.

Násilné vysťahovanie

Perzekvovanie cirkví sa začalo už tesne po februárovom prevrate v roku 1948. Obmedzenia či odobratia súhlasov kňazom vyvrcholili v roku 1950 snahou o likvidáciu reholí aj gréckokatolíckej cirkvi.

Tisíce mužov a žien sa ocitli v internačných kláštoroch, neskôr sa mali stať lacnou pracovnou silou neraz vo vyľudnených častiach Československa. Mnohí nemohli vykonávať svoje povolanie až do revolúcie v roku 1989. Našli sa aj takí, ktorí sa vôli mocných vzopreli - kňazi, ktorí sa nechali tajne vysvätiť či dokonca takí, ktorí sa pokúsili ujsť do zahraničia.

Popri „upratovaní“ rehoľníkov sa komunisti rozhodli zakročiť i voči kňazom. Pre ilustráciu svojej moci aj v prípade cirkví využili takzvané monsterprocesy. V 50. rokoch takto súdili napríklad troch katolíckych biskupov - Michala Buzalku, Pavla Gojdiča a Jána Vojtaššáka. Všetci traja čelili obvineniam z vlastizrady a verdikt bol tvrdý - doživotie alebo 24 rokov za mrežami. Podobným spôsobom boli neskôr odsúdení aj gréckokatolícky kňaz Dominik Metod Trčka či neskorší nitriansky biskup Ján Chryzostom Korec.

Ešte v roku 1950 v celom Československu zrušili aj všetky kňazské semináre okrem dvoch - Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave a v Litoměřiciach. Obe boli v područí komunistov - do radov pedagógov dosadili ľudí sympatizujúcich s režimom a dozerali i na to, aby boli súčasťou výučby aj predmety venované komunistickej ideológii.

Tajná cirkev

Počas mesiacov uvoľňovania, ktoré so sebou priniesla vrcholiaca Pražská jar v roku 1968, nastalo uvoľnenie aj pre katolícku cirkev. Odsúdení kňazi a biskupi sa dostali na slobodu, zakázaní gréckokatolíci mohli opäť existovať. Spoločnosť verila, že sa krajina vydáva na cestu k slobode.

Všetko však zmiatol augustový vpád vojsk Varšavskej zmluvy, po ktorom nastala tvrdá normalizácia a de facto sa opäť začalo perzekvovanie cirkevných predstaviteľov - prenasledovanie i odoberanie súhlasov za protirežimné postoje.

Nastavený trend ideologického vplyvu na mladých bohoslovcov pokračoval aj v 70. rokoch - jediná fakulta na území Slovenska bola totiž stále pod patronátom komunistov. I preto mnohí nádejní kňazi štúdium na nej odmietli alebo im nebolo umožnené.

Práve vplyvom normalizačného tlaku sa najmä v prostredí malých spoločenstiev študentov začína z iniciatívy Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla formovať takzvaná tajná cirkev.

Na stretnutiach veriacich sa kňazi snažili rozvíjať náboženský život, konali sa rôzne výlety či spoločné modlitby. Všetko pod rúškom tajomstva, pretože nad členmi zakázaného spoločenstva neustále visela hrozba tvrdých postihov, ktorým sa mnohí, vrátane Krčméryho či Jukla, nevyhli.

Tajná cirkev ako taká pretrvala počas celej normalizácie a jej predstavitelia sa postupne stále viac snažili dostať sa k slovu a zapojiť sa do verejného diskurzu.

Veriaci požadovali najmä prepustenie väznených členov cirkvi. Toto ťaženie vyvrcholilo Sviečkovou manifestáciou, na ktorej sa 25. marca 1988 zúčastnili tisíce ľudí. Ich požiadavky boli jasné - náboženská a občianska sloboda pre všetkých.

Kontroverzné združenie

Boj komunistov voči katolíckemu disentu, respektíve ich snaha dostať predstaviteľov cirkvi na svoju stranu. I tak možno popísať iniciovanie združenia katolíckych duchovných s názvom Pacem in Terris - v preklade Mier na zemi.

Pacem in Terris vzniklo začiatkom 70. rokov ako nasledovník Mierového hnutia katolíckych duchovných, ktoré fungovalo od roku 1951. S iniciatívou prišli práve bývalí členovia tohto zoskupenia. Postupne tak vznikli dve odnože - česká a slovenská, ktoré sa spojili v spoločnom predsedníctve.

Komunisti videli v novom združení akúsi protiváhu voči nespokojným a proti režimu naladeným biskupom, ktorí sa v čase uvoľnenia z pohľadu komunistov takpovediac odtrhli z reťaze. Členovia Pacem in Terris dostávali sa sympatizovanie s režimom rôzne výhody - od peňazí na rekonštrukciu kostolov až po naplnenie kariérnych ambícií.

Na našom území predsedal združeniu prepošt a dekan Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave Mikuláš Višňovský. Aktívnymi funkcionármi zo Slovenska boli napríklad Alexander Horák, ktorý sa angažoval pri vzniku združenia, ďalej Jozef Krajči, Ladislav Ostrak a Mikuláš Turanyi. Spomedzi regionálnych funkcionárov to boli napríklad Ladislav Belas, Pavol Čech či Ján Švec-Bily.

Zánik združenia prišiel ruka v ruke s pádom totalitného režimu a príchodom náboženskej slobody.

„V noci zaklopali na dvere, s obuškami. Vyhnali nás z postelí a prinútili zbaliť si to najnutnejšie. Potom nás odviezli na neznáme miesto.“ účastník Akcie K

Tvrdé represie zažili v divokých 50. rokoch, keď sa komunisti neštítili mnohých predstaviteľov katolíckej cirkvi nútiť tvrdo pracovať či dlhé týždne až mesiace neľudsky mučiť. Predstavitelia katolíckeho disentu na Slovensku sa vzopreli režimu aj po týchto skúsenostiach. V normalizačných rokoch neváhali založiť jednu z najprepracovanejších tajných organizácií - takzvanú tajnú cirkev.