Roky bez seba
im nikto nevráti

príbeh emigranta Fedora Pišuta

Na emigráciu doplácali rodiny nielen tým, že ich sledovala a vypočúvala Štátna bezpečnosť. Hoci sa slobody dočkali, roky odcudzenia len ťažko niečo vykompenzuje.

Rozhodol sa ujsť z Československa, v krajine však nechal 18-ročnú dcéru. Sama, po smrti mamy a odchode otca, zostala v krajine neslobody, kde ju takmer dobehlo to, že jej najbližší bol emigrant. Problémy s prijatím na vysokú školu, ale i predstava, že odlúčenie potrvá navždy. S týmito scenármi sa stretávali mnohé rodiny v Československu. Totalita totiž nemyslela na jednotlivcov a ich prežívanie a roky ničila životy tisícok vlastných občanov.

Predstavte si, že sa s niekým lúčite s myšlienkou, že je to navždy. Alebo sa rozlúčiť nestihnete. Nie, ten človek nezomiera, iba odchádza za hranice susednej krajiny. Je to akoby váš otec, mama, brat odišli na nákup do Rakúska a zrazu by ste si uvedomili, že už sa nikdy neuvidíte. Zvláštne, však?

Pred rokom 1989 postihol takýto scenár tisícky rodín - otcovia nevideli svoje deti vyrastať, súrodenci sa odcudzili, o rodičov sa nemal kto vo vyššom veku postarať. Železná opona roky rozdeľovala rodiny a trestala nielen nástrojmi, ktoré mala štátna moc, ale aj tými, ktoré ovplyvňujú tie najesenciálnejšie medziľudské vzťahy.

Takýto je aj príbeh Fedora Pišuta - právnika, ktorý sa v 80. rokoch rozhodol s rodinou ilegálne opustiť Československo. V krajine neslobody však zostala jeho 18-ročná dcéra z prvého manželstva, ktorá si na pocity spojené s otcovým odchodom pamätá dodnes.

Otcovia nevideli svoje deti vyrastať, súrodenci sa odcudzili, o rodičov sa nemal kto vo vyššom veku postarať. Železná opona roky rozdeľovala a trestala rodiny.

Dokumentárny film Fedor je súčasťou série Môj emigrant o osudoch siedmich ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov a v rôznych obdobiach rozhodli opustiť komunistické Československo.

ŠtB na krku

Fedor Pišut žily v Bratislave, pracoval ako právnik. V mladosti sa oženil, rozviedol a znovu oženil. Z prvého manželstva mal dcéru Natáliu, z druhého dve ďalšie deti. Práve s nimi a druhou manželskou sa začiatkom 80. rozhodol ujsť z krajiny.

Ako sám tvrdí, dôvodom malo byť, že sa stretával s ľuďmi, ktorí boli nepohodlní Štátnej bezpečnosti a následne sa sám dostal do hľadáčika tajnej polície, ktorá ho nútila podpísať spoluprácu. Odmietol.

„Vedel som, že moja ďalšia stanica bude basa. Nebol by som prvý ani posledný advokát, ktorého by takto režim na výstrahu zatvoril,“ vysvetľuje v dokumentárnom filme svojej vnučke - Lene Kušnierikovej, ktorá je zároveň aj jeho režisérkou.

„Potom mi volali z Viedne, že už sa nevrátia a že to takto bude lepšie. Tak som to rozdýchavala, poplakala som si. Vtedy to znamenalo, že ho už nikdy neuvidím.“

Na vysokú školu ťažko

Fedor s rodinou sa cez Rakúsko dostal do Nemecka, kde sa postupne zamestnal. V priebehu rokov sa mu podarilo aj vďaka kontaktom dostať k právnickému povolaniu.

 Zatiaľ čo on začal nový život na Západe, jeho rodina, tak ako mnohé iné, na nepovolený odchod doplácala. Brat Ivan, ktorý pracoval ako vedec, išiel okamžite v práci na výsluch. Dcéra Natália sa najprv nedostala na vysokú školu, podarilo sa jej to až na niekoľkýkrát.

Fedor po rokoch vo filme priznáva, že najstaršiu dcéru nemohli vziať aj preto, že by to jednoducho bolo podozrivé. To, že zostala doma, malo odpútať pozornosť od toho, že by mohli ujsť. Zároveň však dodáva, že ju zanechal dospelú a zabezpečenú - v Bratislave jej zostal byt po zosnulej mame.

„Nepýtali sa ma, či by som šla. Nezmestila by som sa a ani som nechcela,“ vysvetľuje dcéra Natália. Hoci dnes už vníma otcov odchod z nadhľadom, stále je pre ňu táto dejinná etapa náročnou spomienkou.

Po rokoch sú vzťahy v rodine vyrovnané - po Nežnej revolúcii sa Fedor vrátil za dcérou na Slovensko. Nie však natrvalo, v nemeckom Stuttgarte zostal žiť dodnes, má Nemecké občianstvo, na Slovensko chodí približne dvakrát do roka, no s pribúdajúcim vekom je to pre neho stále náročnejšie.

I po takmer 40 rokoch od odchodu z Československa je presvedčený, že sa rozhodol správne a že ušiel väzeniu a prenasledovaniu. Dcéra Natália priznáva, že to nebolo jednoduché, no otcovi odpustila.

„Prvý raz odišiel, keď sa odsťahoval od mamy, v podstate zopakoval, čo urobil. Roky sú dobré na to, aby človek zistil, že ten druhý mu nechcel nikdy nič zlé. V tých časoch robil, čo vládal, viac nevedel,“ dodáva na margo otcovho rozhodnutia.

Totalitné režimy sú tu stále

Tragický rozmer emigrácie, ktorou boli poznačené mnohé československé rodiny vníma aj politológ Grigorij Mesežnikov.

„Naozaj odchádzali s tým, že blízkych neuvidia a to sa podpísalo aj na vzťahoch. Hoci sa po roku 1989 stretli, tie stratené roky im už nikto nevráti,“ zdôrazňuje s tým, že i tento rozmer dokazuje, aké nehumánne boli a dodnes v niektorých častiach sveta sú nedemokratické režimy.

„Totalitné režimy neberú ohľad na jednotlivcov a ich osudy. Tvrdia, že dávajú do popredia záujmy štátu. V skutočnosti však ide o záujmy mocenských skupin, ktorým je štát ukradnutý.“

„Oni neberú ohľad na jednotlivcov a ich osudy. Tvrdia, že dávajú do popredia záujmy štátu. V skutočnosti však ide o záujmy mocenských skupin, ktorým je štát ukradnutý,“ zdôrazňuje.

Dnes si už len ťažko ľudia narodení po roku 1989 predstavia, ako sa asi museli cítiť rodiny emigrantov či oni sami. Nešlo len o odchod ako taký, ale aj o to, že v určitých obdobiach nebolo možné s blízkymi ani len komunikovať. Neexistovalo, že by si zatelefonovali alebo poslali list. Ak aj áno, pošta bola kontrolovaná, zásielky prichádzali otvorené, pretože štát dôsledne sledoval, o čom si ľudia píšu. 

Politológ však zdôrazňuje, že totalitné režimy nie sú pre svet minulosťou. Hoci my na Slovensku žijeme v demokracii, stačí sa podľa neho pozrieť napríklad do Bieloruska, kde boli v roku 2020 násilne potlačené protištátne protesty a odkiaľ pre represie zo strany štátnej moci odišlo množstvo občanov. 

„Ich rodiny sú dnes pod tlakom režimu, nemôžu s blízkymi komunikovať a žijú v pomeroch, ktoré sme tu my mali pred rokom 1989,“ dodáva.