Charta 77

Charta 77 bola začiatkom konca totality v Československu. Hoci ju nepodpísali masy ľudí, bola povzbudením pre tých, ktorí so situáciou v krajine nesúhlasili. Zohrala dôležitú rolu aj pri páde režimu.

Otvorene kritizovala režim a bola jednou z najvýraznejších opozičných aktivít v období normalizácie. Občianska iniciatíva Charta 77 kritizovala štát za nedodržiavanie ľudských a občianskych práv. Rozbuškou jej vzniku bolo uväznenie a snaha režimu o diskreditáciu členov undegroundovej skupiny Plastic People of the Universe.

Iniciatíva je nazvaná podľa svojho prvého dokumentu z 1. januára 1977. Bol otvorenou výzvou vtedajšej moci, aby štát dodržiaval medzinárodnú dohodu uzatvorenú v Helsinkách v roku 1975, ktorou sa Sovietsky blok zaviazal zachovávať ľudské práva a náboženské slobody. Tie sa totiž pod nadvládou komunistov neuplatňovali – slobode pohybu stála v ceste Železná opona, slobode slova bránila cenzúra, iný názor sa trestal výpoveďou v práci či spoločenským utláčaním a náboženstvo sa snažila pošliapať ateistická propaganda.

„Desiatkam tisíc našich občanov je znemožňované pracovať v ich odbore len preto, že zastávajú názory odlišné od názorov oficiálnych. Sú pritom často objektom najrozmanitejšej diskriminácie a šikanovania zo strany úradov aj spoločenských organizácií – zbavení akejkoľvek možnosti brániť sa, stávajú sa prakticky obeťou apartheidu.“ – Charta 77

Jej text zostavovali hlavne pražskí disidenti na čele s prvým porevolučným prezidentom a tvárou Charty Václavom Havlom. Medzi ďalšie dôležité postavy iniciatívy, ktorá sa považuje za začiatok konca totality v Československu, patria filozofi Jan Patočka a Pavel Kohout.

Na podporu Charty 77 vznikol aj Výbor na ochranu nespravodlivo stíhaných – ten mal upozorňovať na prípady obetí politickej alebo náboženskej neslobody. Rok po vzniku tiež začal vychádzať samizdatový časopis Informácie o Charte 77.
Do pádu režimu v roku 1989 Chartu podpísalo takmer 2-tisíc ľudí. V Česku práve Charta postavila základy silného disentu, na Slovensku sa však našlo len pár desiatok signatárov – nie viac ako 50.

Medzi najznámejších patria spisovateľ Dominik Tatarka či filozof Miroslav Kusý. Zvyšok tvorili obyčajní ľudia – robotníci, dôchodcovia, vodič či elektromechanik. Vo východnej časti Československa totiž mali väčší ráz katolícky a ochranársky disent.

Odpoveď totality: dezinformácie a antikampaň

Prehlásenie Charty, ktorým iniciatíva vznikla, uverejnili západné médiá už 6. januára 1977. Čím viac sa o nej písalo na Západe, tým viac bola tŕňom v oku režimu. Podpis či spoluprácu s iniciatívou režim nenechal bez povšimnutia. Cieľom Chartistov síce bolo otvorenie dialógu s mocou, ale dočkali sa len perzekúcii.

Komunisti si koncom 70. rokov nedovolili masové zatýkanie či politické procesy ako dve dekády predtým. V októbri 1979 síce odsúdili šesť chartistov na čele s Václavom Havlom, no väčšinou bolo cenou za vyjadrenie kritiky prenasledovanie, komplikovanie pracovného či osobného života a antikampaň. Príkladom môžu byť mladí slovenskí kňazi Marián Zajíček a Robert Gombík, ktorí Chartu nielen podpísali, ale tiež sa ju snažili šíriť po Slovensku. Štát im preto zakázal pastoračnú činnosť.

„Ďalšie občianske práva, vrátane výslovného zákazu ‚svojvoľného zasahovania do súkromného života, do rodiny, domova, alebo korešpondencie‘(čl. 17 prvého paktu), sú povážlivo narušované tiež tým, že ministerstvo vnútra najrôznejšími spôsobmi kontroluje život občanov, napríklad odposluchom telefonátov a bytov, kontrolou pošty, osobným sledovaním, domovými prehliadkami, budovaním siete informátorov z radov obyvateľstva (získavaných často neprípustnými hrozbami alebo naopak sľubmi).“ – Charta 77

Ďalšou zbraňou, ktorú komunisti použili proti opozícii, boli médiá. Noviny v rukách režimu, ako napríklad Rudé právo, vykresľovali Chartu ako stroskotancov, neschopných intelektuálov, ktorí chcú za každú cenu upútať pozornosť širšej verejnosti a sú bábkami v rukách Západu.

Do prvej línie proti „nepriateľom“ štát nepostavil Štátnu bezpečnosť ani armádu, ale umelcov. Chartistov mali znevážiť najpopulárnejšie tváre Československa známe z televízie, filmov či divadla, ktorí mali bojovať rovnakým spôsobom ako disent – podpisom. Dokument, ktorý sa do dejín zapísal pod názvom „Anticharta“ sa v skutočnosti volal „Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru“ a umelci ním vyjadrovali lojalitu režimu a odsudzovali Chartu 77.

Medzi mená, ktoré v českej a slovenskej kultúre rezonujú aj v súčasnosti, patrili napríklad herec Ján Werich či spevák Karel Gott. Zo slovenskej scény to boli zase herci Mikuláš Huba či Viliam Záborský. Dokument, ktorý dovedna podpísalo okolo 7-tisíc umelcov – vrátane zaslúžilých a národných – dodnes vyvoláva vášne a diskusie. Po Nežnej revolúcii niektorí zo signatárov tvrdili, že nevedeli, čo podpisujú.

Vydali stovky dokumentov

Chartu prenasledovanie režimu od činnosti neodradilo. Dovedna vydala okolo 600 dokumentov, v ktorých upozorňovala na porušovanie ľudských práv a náboženských slobôd. Medzi dokumenty, ktoré vypracovala Charta 77 patrí aj dokument „Několik vět“ z roku 1989, ktorý vyzýval vládu k systémovým zmenám a podpísalo ju 40-tisíc ľudí.
Počas Nežnej revolúcie sa členovia Charty 77 podieľali na rokovaniach s komunistickou vládou o odovzdávaní moci. Angažovali sa aj v nových politických stranách ako bolo Občianske fórum. Charta 77 ukončila svoju činnosť až necelé tri roky po Nežnej revolúcii – 3. novembra 1992.