Otvorene sa postavil

tankom a musel odísť

príbeh emigranta Andreja Kolára

Začínať od nuly v cudzej krajine nebolo jednoduché. Predstavte si, že tam nikoho nepoznáte a neviete žiaden cudzí jazyk okrem ruštiny. I to bola realita mnohých emigrantov, ktorí opustili komunistické Československo.

Odísť do tam, kde nemáte žiadnych známych s pocitom, že svoj domov už neuvidíte. Stávate sa vyvrheľom, prídete o majetok, vaša rodina zažíva šikanu v práci, súrodencov nechcú prijať na vysokú školu. Dnes absurdná predstava, pred rokom 1989 realita.

Ľudia, ktorí opustili komunistické Československo, odchádzali s myšlienkou, že cesta späť neexistuje. Nesloboda zhmotnená múrom s ostnatým drôtom oddeľovala dva svety - demokratický a totalitný. To, že sa totalita niekedy skončí, sa nikomu v tých časoch ani len nesnívalo.

Ani odísť do cudziny neznamenalo nájsť vždy zasľúbenú zem. Štart ďaleko od domova bol ťažký a budúcnosť neistá. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia museli často manuálne pracovať, trvalo roky, kým sa im podarilo zamestnať vo svojom odbore, ak vôbec.

Za hranice Československa odišiel v roku 1968 aj Andrej Kolár - mladík, ktorý sa otvorene postavil voči augustovej okupácií vojsk Varšavskej zmluvy a na múr budovy Univerzity Komenské v Bratislavy vytesal trúfalý odkaz.

Ani odísť do cudziny neznamenalo nájsť vždy zasľúbenú zem. Štart ďaleko od domova bol ťažký a budúcnosť neistá.

Odpor voči tankom

Viete si predstaviť, že by ste vyšli do ulíc a prechádzali sa pomedzi tanky? Alebo že by ste sa nebodaj tým tankom postavili do cesty a otvorene by ste vyjadrili svoj odpor. I pod hrozbou toho, že z hlavne vyletí strela.

V Bratislave vyšli do ulíc mnohí, ktorí s okupáciou nesúhlasili. Medzi nimi aj Andrej Kolár. Z domu odišiel, hneď ako sa o prítomnosti vojsk dozvedel a pridal sa k protestu na Šafárikovom námestí.

Zrazu sa ozvala streľba – terčom boli účastníci protestov. Zomrelo 17-ročné dievča a 40-ročný muž. Andrej nepochyboval o tom, že ide o zločiny, ktoré by mali zostať v pamätiach zúčastnených i budúcich generácií. Celkom inštinktívne a bez ohľadu na následky sa rozhodol na múr Univerzity Komenského v Bratislave vytesať svedectvo o vražde nevinných ľudí: „TU ZABILI RUSKÍ OKUPANTI 17.ROČNÉ DIEVČA“ a „TÁTO STRELA ZABILA 40-ROČNÉHO MUŽA“.

Jeho odvahu zachytil aj dokumentárny film. Andrej neriešil, že ho nakrúcajú, alebo že ho môžu sledovať príslušníci Štátnej bezpečnosti. Odpor voči tomu, čo sa dialo, nedokázal potlačiť. Sloboda, ktorá bola jeho prirodzenou vlastnosťou, sa jednoducho drala na povrch.

„Je to nesmierne silný príbeh. Dodnes sa pri Univerzite Komenského v auguste koná pietna spomienka na obete okupácie,“ hovorí historik Peter Jašek na margo odvahy Andreja Kolára. Práve jeho nápisy sa stali jedným z najsilnejších symbolov okupácie.

Andrej Kolár vytesal na múr Univerzity Komenského v Bratislave: „TU ZABILI RUSKÍ OKUPANTI 17.ROČNÉ DIEVČA“ a „TÁTO STRELA ZABILA 40-ROČNÉHO MUŽA“.

Životné rozhodnutie

Keď Andrej videl, kam sa spoločnosť uberá a čo ju v nasledujúcich rokoch čaká, rozhodol sa ujsť. Využil obdobie v roku 1968, keď sa ešte Československá vláda spamätávala s príchodu vojsk a rozhodovalo sa o novom zložení vedenia štátu. Ako mnohí iní sa dostal na Západ vďaka dovolenke v Juhoslávii, z ktorej sa už nevrátil. Cieľovou destináciou sa pre neho stalo Švajčiarsko.

„Rozhodnutie odísť na Západ v roku 1968 bolo životným rozhodnutím, pretože ste vedeli, že sa už nemôžete vrátiť. Nikdy neuvidíte rodičov, súrodencov a zároveň im skomplikujete život,“ vysvetľuje Peter Jašek.

 Ľudia v tých časoch opúšťali domovy s vidinou lepšej budúcnosti a boli ochotní za ňu zaplatiť stratou blízkych i neistotou, ktorá vyplývala z toho, že nebolo isté, ako sa im podarí v zahraničí uplatniť.

V konečnom dôsledku na odchod doplácali blízki. Kádrové posudky - dotazníky, ktoré sa vypĺňali pred vstupom do zamestnania obsahovali aj kolonku o tom, či máte príbuzného v tzv. kapitalistickej cudzine. Ak bola odpoveď áno, komplikácie sa hrnuli zo všetkých strán - problém dostať sa na vysokú školu či vycestovať na dovolenku, ale aj sledovanie zo strany ŠtB.

Do hľadáčika tajnej polície sa dostal aj otec Andreja Kolára. Syna mal presvedčiť, aby sa vrátil domov. Medzi časom ho však v neprítomnosti odsúdili na niekoľko rokov väzenia za nedovolené opustenie republiky, čo bolo v tých časoch bežné.

„Tento paragraf bol v rokoch 1968 až 1989 najvyužívanejších spomedzi všetkých. V Československu bolo za nedovolené opustenie republiky odsúdených viac ľudí ako napríklad za kriminálne trestné činy,“ dopĺňa historik Peter Jašek.

„Naozaj bolo problematické stretávať sa, komunistická moc niekedy nepustila ľudí ani na pohreb. Ak by ste sa vrátili, ako odsúdeného by vás zadržali.“

Ani na pohreb

Komunisti bránili Andrejovi roky stretnúť sa s otcom, jeho mama medzičasom zomrela. Nakoniec sa mu podarilo za synom vycestovať a stretli sa v Zürichu. Poslednýkrát - Andrejov otec totiž o rok na to zomrel.

„Naozaj bolo problematické stretávať sa, komunistická moc niekedy nepustila ľudí ani na pohreb. Ak by ste sa vrátili, ako odsúdeného by vás zadržali,“ ozrejmuje historik.

Zrušenia nezmyselného obvinenia sa Andrej i všetci nespravodlivo odsúdení dočkali až v roku 1989. Po páde komunistického režimu a príchodu demokracie boli rehabilitovaní. Mnohým, ktorým spolu s odsúdením štát zhabal majetok, ho získali naspäť. Nie však všetci. Historik Peter Jašek konštatuje, že sám pozná prípady, keď sa jednoducho už zhabané byty či domy pôvodným majiteľom nevrátili.

Zároveň dodáva, že popri všetkých, ktorým komunistický režim ubližoval, by sme nemali zabúdať ani na emigrantov. Hoci si môžeme povedať, že odišli za lepším životom, stále sú obeťami neslobody podobne ako tí, ktorých prenasledovali či väznili.

„Je to ako keď šoférujete auto - musíte sa pozerať dopredu, ale nikdy nebudete vedieť stopercentne dobre jazdiť, kým nebudete používať spätné zrkadlá. A tak funguje aj história.“

„Dnes mám pocit, že skôr sme sa na nich pozerali a pozeráme ako na bohatých západniarov, ktorí k nám prichádzajú na návštevy a ľudský rozmer a pochopenie ich utrpenia sa akoby vytratili. Akoby sme zabudli i vďaka otvoreným hraniciam a tomu, že dnes už neexistuje železná opona, ktorá oddeľuje dva svety,“ dopĺňa.

Príbehy našich dejín podľa historika netvoria len veľké udalosti, ale práve životné osudy jednotlivcov, vďaka ktorým dokážeme lepšie pochopiť ich prežívanie a neraz aj utrpenie. Nezabudnúť, to je podľa historika kľúčové a dôležité i preto, aby sme vedeli lepšie hľadieť do budúcnosti a neopakovali chyby.

„Je to ako keď šoférujete auto - musíte sa pozerať dopredu, ale nikdy nebudete vedieť stopercentne dobre jazdiť, kým nebudete používať spätné zrkadlá. A tak funguje aj história - pozeráme sa dopredu, ale sú tam aj zákruty či cúvanie.“