Emigrácia

fenomén súčasnosti

Slováci opúšťali svoje rodiská už začiatkom 19. storočia, keď sa zdvihla vlna emigrácie do USA, neskôr emigrovali zo socialistického Československa. V cudzine našli podporu a darilo sa im začleniť do tamojšej spoločnosti. Dnes v súvislosti s vojnou na Ukrajine či prílevom migrantov z Afriky a Ázie môžeme vidieť, že slovenská spoločnosť, akoby zabudla, že je dnes v inej pozícií a mala by pomáhať. Prečo sme sa podľa vás dostali do takéhoto naladenia?

Peter Jašek, historik ÚPN

v Emigrácia bola prirodzeným javom slovenských dejín, už dávno predtým, ako Slováci migrovali na Západ v dôsledku nástupu komunizmu. Bola tu napríklad chlebová emigrácia do Ameriky v časoch Uhorska a aj predtým Slováci celkom prirodzene migrovali v rámci rakúsko-uhorskej ríše alebo uhorského kráľovstva, ktorého boli súčasťou. Rovnako tak aj na Slovensko chodili migračné vlny po celé stáročia. Netrúfol by som si ako celok hodnotiť reakciu slovenskej spoločnosti na otázku prílevu migrantov, necítim sa na to veľmi kompetentný. Napríklad v prípade vypuknutia vojny na Ukrajine sa mi zdalo, že v spoločnosti prevládala vlna solidarity
a ľudia sa snažili utekajúcim Ukrajincom pomáhať.

Napríklad v prípade vypuknutia vojny na Ukrajine sa mi zdalo, že v spoločnosti prevládala vlna solidarity a ľudia sa snažili utekajúcim Ukrajincom pomáhať.

Grigorij Mesežnikov, politológ

Niektoré životné skúsenosti sa nedajú preniesť. Ľudia vnímajú dejiny, no to, čo sa odohralo napríklad začiatkom 20. storočia je súčasným generáciám už naozaj vzdialené. Tým pádom to už nemá vplyv na ich názory voči ľuďom, ktorí podobne ako ich predkovia v 20. storočí hľadajú lepšie miesto pre život. Migračná kríza v roku 2015 zohrala skôr negatívnu úlohu. Prichádzali k nám ľudia z odlišných kultúr a veľká časť spoločnosti mala voči nim výhrady. Obávali sa ich náboženstva, bolo pre nich cudzie. V prípade vojny na Ukrajine vidíme väčšiu mieru solidarity. Jednak preto, že tento konkflikt má spektakulárny rozmer - zomiera množstvo ľudí, nemilosrdne sa bombarduje a ruinuje krajina. Ukrajinci sú zároveň naši susedia, sú nám kultúrne i národnostne blízky.

Patrik Dubovský, historik ÚPN

Väčšina ľudí na Slovensku nerozmýšľa tak, že by sme mali iným utláčaným ľuďom prejaviť toľko pomoci, uznania, koľko nám iné spoločnosti poskytli napríklad vtedy, keď ľudia utekali z komunistického Československa pred prenasledovaním alebo proste chceli žiť v slobodnom a pravdivom svete. Sme do veľkej miery ignoranti, pokrytci a egoisti. Ľudia na Slovensku ešte nedozreli do stavu úprimnej empatie, praktickej kresťanskej lásky a prekonania predsudkov z utečencov, ľudí inej rasy, iného náboženstva. Často podliehajú nenávistnej propagande voči takýmto ľuďom a často si tak kompenzujú komplexy menejcennosti, dokazujúc si, že ja/my sme lepší, civilizovanejší a nie sme vlastne povinní pomáhať. „Nech si každý sedí doma! A čo ak si ten počerný chlapík môže za to sám alebo prichádza nás cicať?“. Hľadáme si ospravedlnenky našej skrytej nevraživosti, šovinizmu a škodoradosti. Veď sme to bohužiaľ veľmi často v histórii ukázali, keď sa dalo si do niekoho kopnúť (českí učitelia v roku 1938, demokrati v roku 1939, židia v roku 1942, Maďari v roku 1945, cirkvi a iní „bývalí ľudia“ od roku 1948, politickí väzni počas celého komunistického režimu). A dnes chudáci Ukrajinci. Mnohí, ktorí pomáhajú sú podozriví, že im ide o zisk. A keďže nastavujú morálne zrkadlo sebcom a chronickým nenávistníkom, sami sa dostávajú do spárov ich ohovárania a primitivizmu. To hovorím ako človek, ktorý ubytoval ukrajinských utečencov.

Hľadáme si ospravedlnenky našej skrytej nevraživosti, šovinizmu a škodoradosti. Veď sme to bohužiaľ veľmi často v histórii ukázali, keď sa dalo si do niekoho kopnúť (českí učitelia v roku 1938, demokrati v roku 1939, židia v roku 1942, Maďari v roku 1945, cirkvi a iní „bývalí ľudia“ od roku 1948, politickí väzni počas celého komunistického režimu). A dnes chudáci Ukrajinci.

Milica Schraggeová, psychologička z Katedry psychológie FiF UK v Bratislave

Väčšina ľudí na Slovensku nerozmýšľa tak, že by sme mali iným utláčaným ľuďom prejaviť toľko pomoci, uznania, koľko nám iné spoločnosti poskytli napríklad vtedy, keď ľudia utekali z komunistického Československa pred prenasledovaním alebo proste chceli žiť v slobodnom a pravdivom svete. Sme do veľkej miery ignoranti, pokrytci a egoisti. Ľudia na Slovensku ešte nedozreli do stavu úprimnej empatie, praktickej kresťanskej lásky a prekonania predsudkov z utečencov, ľudí inej rasy, iného náboženstva. Často podliehajú nenávistnej propagande voči takýmto ľuďom a často si tak kompenzujú komplexy menejcennosti, dokazujúc si, že ja/my sme lepší, civilizovanejší a nie sme vlastne povinní pomáhať. „Nech si každý sedí doma! A čo ak si ten počerný chlapík môže za to sám alebo prichádza nás cicať?“. Hľadáme si ospravedlnenky našej skrytej nevraživosti, šovinizmu a škodoradosti. Veď sme to bohužiaľ veľmi často v histórii ukázali, keď sa dalo si do niekoho kopnúť (českí učitelia v roku 1938, demokrati v roku 1939, židia v roku 1942, Maďari v roku 1945, cirkvi a iní „bývalí ľudia“ od roku 1948, politickí väzni počas celého komunistického režimu). A dnes chudáci Ukrajinci. Mnohí, ktorí pomáhajú sú podozriví, že im ide o zisk. A keďže nastavujú morálne zrkadlo sebcom a chronickým nenávistníkom, sami sa dostávajú do spárov ich ohovárania a primitivizmu. To hovorím ako človek, ktorý ubytoval ukrajinských utečencov.

Pravdou je, že Slovensko je dnes objektívne v pozícii, keď by naša spoločnosť mala pomáhať migrantom a ľuďom v núdzi. V našej spoločnosti ale akoby pretrvával skôr naratív, že my sme tí „chudáci ohrození“ druhými a musíme sa starať sami o seba.

Michal Vašečka, sociológ

Ľudia odchádzali z Horného Uhorska masívne najmä na konci 19. a začiatku 20. storočia. Nielen v rámci strednej Európy, ale najmä do zámoria. V prípade migrácie do USA sa v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia dokonca zaradili v relatívnom vyjadrení medzi najvýznamnejších migrantov. V USA sa začleňovali pomerne pomaly. Súviselo to s celkovou vzdelanosťou a kultúrnou úrovňou. Často boli stigmatizovaní a odmietaní - nazývali ich pejoratívne „Hunkier“. V pomyselnej rade príležitostí sa zaraďovali na koniec a menilo sa to pomaly. V známom latimerskom masakri boli protestujúci robotníci - väčšinovo Slováci dokonca postrieľaní. Iný charakter mali migračné vlny po roku 1948 a najmä po roku 1968, keď odchádzala skôr dobre vzdelaná vrstva spoločnosti. Títo ľudia sa v hostiteľských krajinách začleňovali do spoločnosti rýchlo a veľmi dobre. V súvislosti s prijímaním migrantov na Slovensku po roku 1989 sa skúsenosti s prijímaním Slovákov v zahraničí prejavili iba veľmi málo. Mierne sa to mení iba v súvislosti s migráciou Ukrajincov v posledných mesiacoch, ktorí utekajú pred vojnou. Súvisí to s mnohými faktormi. Je to spôsobené celkovou nízkou inkluzivitou k akejkoľvek inakosti na Slovensku ako stále pomerne tradičnej a kmeňovej spoločnosti. Taktiež je za tým sebapercepcia Slovákov, že sú chudobní a nemôžu si dovoliť pomáhať a tiež presvedčenie, že Slovensko je natoľko nezaujímavá krajina pre migrantov, že ich príchod nie je prirodzený a musí byť niekým organizovaný.