Emigranti o emigrácii

osobné reflexie

Do zahraničia odišli najmä preto, že chceli slobodne žiť a rozvíjať svoje schopnosti. Zároveň tiež vedeli, že doma na nich budú nazerať cez priezor politických názorov a ak sa náhodou ich príbuzní otvorene postavili voči komunistickému režimu, na vysokú školu mohli zabudnúť. Pavla Bartona i Juliu Sherwood spája množstvo dôvodov, prečo sa rozhodli emigrovať. Oboch sme sa opýtali tri otázky týkajúce sa ich života za hranicami:

1. Viacerí emigranti priznávajú, že sa po návrate na Slovensko ocitli v akomsi medzipriestore - nevedia identifikovať, kde je ich domov. Kde ste doma vy a prečo?

2. Čo ste očakávali od života za hranicami Československa? Naplnili sa vaše očakávania?

3. Čo bolo pre vás najťažšie v súvislosti s rozhodovaním o odchode?ta.

Pavol Barton

Pavol emigroval s rodinou do Rakúska iba niekoľko mesiacov pred Nežnou revolúciou. Pod zámienkou dovolenky sa im podarilo opustiť komunistické Československo začiatkom roka 1989.

1. Ja viem, kde som doma. Môžem povedať, že som sa cítil doma aj keď som žil v Rakúsku. Cítil som sa tam tak. A cítim sa doma aj teraz na Slovensku. Keď som sa vrátil, tak sa mi stalo to, čo som predtým čítal v literatúre - zrazu som svoju krajinu nespoznával. Niektoré veci som sa musel nanovo učiť, pozorovať a zisťovať, ako fungujú. Pretože fungovali inak, ako keď som odchádzal. Napríklad vzťahy medzi ľuďmi. Neboli horšie ani lepšie, ale fungovali inak. Keď som ja žil na Slovensku, tak tým, že boli všetci viac-menej v núdzi, tak si pomáhali. Bola to nutnosť - ten mal auto, iný motorovú pílu a tak to fungovalo. Teraz pochopiteľne si ľudia vytvorili nové životy a už to nebolo len o kamarátstve.

2. Očakávania sa naplnili. Očakával som, že sa budem môcť slobodne pohybovať po svete, že sa budem môcť spoľahnúť na svoje schopnosti a tie budú ohodnotené. Nie môj politický profil. A že môžem čítať, počúvať, pozerať čo chcem a baviť sa o tom s kamarátmi, kde chcem.

3. V prvom rade som sa bál, či rodina nebude mať opletačky. Otec bol aktívny v Slovenskej filharmónii. Bál som sa, či bude môcť cestovať na koncerty. No a samozrejme, kamaráti. Mal som tu veľký okruh priateľov a myslel som si, že nebude jednoduché vybudovať si niečo podobné inde. Ale podarilo sa, našťastie. Aj preto som sa v Rakúsku cítil doma. Pretože domov vytvárajú ľudia naokolo.

Môžem povedať, že som sa cítil doma aj keď som žil v Rakúsku. Cítil som sa tam tak. A cítim sa doma aj teraz na Slovensku. Keď som sa vrátil, tak sa mi stalo to, čo som predtým čítal v literatúre - zrazu som svoju krajinu nespoznával.

Julia Sherwood

Julia Sherwood opustila Československo v roku 1978 spolu s rodičmi. V rodnej krajine ju totiž neprijali na vysokú školu hneď niekoľkokrát. Dôvodom bolo, že jej otec, známy spisovateľ, bol režimu nepohodlný, ako politického väzňa ho odsúdili na dva roky väzenia. Domovom sa pre rodinu stalo Západné Nemecko.

1. Odkedy sa po roku 1989 môžem vracať na Slovensko, mám pocit, že som tam stále doma, v dobrom i zlom. Na jednej strane mám v Bratislave stále viac priateľov ako kdekoľvek inde na svete a postupne k nim pribúdajú noví. Na druhej strane ma rušia mnohé veci, ktoré mi vadili už pred tými 44 rokmi a nové úkazy či postoje, ktoré zaznamenávam v posledných rokoch. Ale podobné pocity vo mne vyvolávajú všetky ostatné miesta, kde som za tie roky mala domov: Mníchov, Londýn i Chapel Hill v Severnej Karolíne. Všade je čosi dobré i čosi zlé, v každom z týchto miest sa cítim doma a počas návratov tam objavujem niečo nové, v pozitívnom a negatívnom zmysle. Myslím si, že mám obrovské šťastie, že mám toľko domovov.

2. Od života za hranicami si v prvom rade sľubovala slobodu a možnosť študovať a cestovať, keďže doma ma napriek ôsmim pokusom neprijali na univerzitu len preto, lebo som mala „nevhodných“ rodičov. Tieto očakávania sa naplnili, spočiatku som takmer nemohla uveriť tomu, že môžem sedieť univerzitnej knižnici v Kolíne nad Rýnom a študovať ruskú a anglickú literatúru. Neskôr, keď som sa dostala na rok na londýnsku univerzitu, zakaždým, keď som sa viezla autobusom po westminsterskom moste a pred sebou som mala Big Ben, musela som sa štípať do predlaktia, aby som uverila, že je to naozaj pravda.

3. Po rokoch perzekúcie, ktorá v prípade mojich rodičov znamenala aj väznenie a života s pocitom, že som zatvorená v klietke a nemám nijakú perspektívu študovať a uplatniť sa, bola emigrácia pre mňa jediným možným riešením. Spolu s rodičmi sme si podali žiadosť o vysťahovanie a ako takzvaným „živlom“ nám ju schválili. Keď sme na jeseň r. 1978 odchádzali, prekročiť hranice mi vôbec nepadlo zaťažko, aj preto, lebo sme na Slovensku nenechávali žiadnu blízku rodinu. Veľmi ťažká však bola rozlúčka s množstvom priateľov, počas tých zlých rokov sa medzi nami vytvorili silné putá a začiatky boli preto oveľa ťažšie, ako som si predstavovala. Vedela som, že mi priatelia budú chýbať, no predtým mi nikdy nerobilo problémy nadväzovať kontakty a tak som dúfala, že si rýchlo nájdem aspoň zopár nových kamarátov. Prvé pokusy sa však skončili sklamaním, pretože som sa stretávala s odmietaním, najmä medzi študentami – mnohí nechápali, ako som mohla opustiť socialistický “raj”. Toto nepochopenie a samotu som znášala dosť ťažko. Nahrádzala som si to urputnou korešpondenciou, až kým som po čase pochopila, že kontakty so mnou môžu priateľom doma uškodiť a tak som ich, až na pár výnimiek, so smútkom v srdci prerušila, presvedčená, že je to navždy. Keď som sa po jedenástich rokoch začala vracať domov, ukázalo sa, že čas a odlúčenie tieto vzťahy nenarušili.

Veľmi ťažká však bola rozlúčka s množstvom priateľov, počas tých zlých rokov sa medzi nami vytvorili silné putá a začiatky boli preto oveľa ťažšie, ako som si predstavovala. Vedela som, že mi priatelia budú chýbať, no predtým mi nikdy nerobilo problémy nadväzovať kontakty a tak som dúfala, že si rýchlo nájdem aspoň zopár nových kamarátov. Prvé pokusy sa však skončili sklamaním.