Zo spomienok mal navždy zmiznúť
príbeh emigranta Imricha Erösa
Ak raz niekto žil nemôžete ho len tak vymazať. Komunistická diktatúra si myslela, že túto moc má. Na 40 rokov rozdelila rodinu, ktorá na vlastnej koži pocítila jej obludné praktiky.
Hrdina druhej svetovej vojny odmietol po nástupe komunistov k moci spolupracovať s nastupujúcim režimom. Ako mnohých iných i jeho následne chceli vypočúvať, hrozil mu trest smrti. Rozhodol sa preto ujsť do Rakúska. V Československu zanechal ženu s dvomi deťmi. Za jeho odchod najprv trpela ona - tvrdé výsluchy, bitky a nátlak ŠtB nakoniec vyústili do toho, že sa s manželom rozviedla a zmenila si meno. Tajná polícia sa snažila existenciu Imricha Erösa vymazať z histórie. Neskôr však minulosť dobehla aj synov Juraja a Vladimíra, ktorí sa pre otcovu emigráciu nedostali na stredné školy. Vtedy prvý raz zistili, že stále žije. Stretli sa s ním však až o 20 rokov neskôr - v roku 1985.
Viete Viete si predstaviť, že by ste sa po pätnástich rokoch dozvedeli, že otec, ktorého považujete za mŕtveho, žije v zahraničí a pre jeho útek vás nepríjmu na strednú školu? A čo ak sa o ďalších 20 rokov dozviete, že bol vojnovým hrdinom a napriek tomu mu v rodnej krajine hrozil trest smrti.
Spravodajského dôstojníka Imricha Erösa nemali jeho synovia nikdy stretnúť. Sami si museli zmeniť priezvisko a dlhé roky netušili, že ich otec sa postavil komunistickej diktatúre, a preto musel ujsť do zahraničia.
V rodnej krajine totiž na rozhodnutie nespolupracovať s komunistami mohol doplatiť životom a skončiť na šibenici. I preto sa v hraničnej situácií rozhodol opustiť Československo, v ktorom sa po februári 1948 zmrákalo na tvrdé časy.
Nemýlil sa. Krajina sa na desiatky rokov stala väzením pre vlastných občanov, ktorých neváhala prenasledovať, vypočúvať a väzniť za akýkoľvek prejav nesúhlasu s krokmi, ktoré dnes môžeme jasne označiť za zločiny.
Pachuť komunistických perzekúcií postupne pocítili Imrichova manželka i dvaja synovia. Tí sa s otcom stretli až v dospelosti.
Postavil sa nacistom
Imrich Erös bol príkladom človeka, ktorý poznal svoje hodnoty a neváhal sa za ne postaviť, nech bola cena akákoľvek. Prvýkrát to ukázal počas druhej svetovej vojny, keď sa ako vojak bojujúci na strane slovenského štátu podriadenému nacistickému Nemecku pridal k západnému odboju riadenému Britániou.
Postupne sa stal veliteľom výsadku Courier 5, ktorý bol v septembri 1944 vysadený na Slovensku. V priebehu vojny Imrichových spolupracovníkov zadržali, on sa presunul do Banskej Bystrice, kde pokračoval v spravodajskej činnosti, spolupracoval s partizánmi.
„Trikrát ho zatkli Nemci a jemu sa vždy podarilo utiecť. Neskôr sa dostal Prahy a oslobodzoval ju,“ vysvetľuje režisér Martin Hnát, ktorý stojí za 27-minútový dokumentárnym filmom Imrich – vymazaný zo série Môj emigrant. Zároveň dopĺňa, že Imricha Erösa by mala spoločnosť vnímať ako hrdinu, ktorý sa výrazne podieľal na oslobodzovaní našej krajiny a právom patrí medzi esá na úrovni známych parašutistov druhej svetovej vojne Jana Kubiša a Jozefa Gabčíka.
„Imricha Erösa by mala spoločnosť vnímať ako hrdinu, ktorý sa výrazne podieľal na oslobodzovaní našej krajiny a právom patrí medzi esá na úrovni známych parašutistov druhej svetovej vojne Jana Kubiša a Jozefa Gabčíka. “
Nechcel spolupracovať so zločincami
Po skončení druhej svetovej vojny sa postupnými krokmi dostali v Československu k moci komunisti. Za definitívny nástup totalitnej moci je považovaný február 1948.
Predstavitelia režimu začali takmer okamžite s čístkami, ktoré sa nevyhli ani popredným predstaviteľom armády. Cieľom bolo získať na svoju stranu a spoluprácu i členov západného odboja, ku ktorým patril aj Imrich Erös.
„Otec povedal vtedajšiemu námestníkovi ministra obrany Bedřichovi Rajcinovi, že s komunistami spolupracovať nebude,“ zaznieva v dokumentárnom filme z úst synov Imricha Erösa.
Ráznym odmietnutím vysokopostaveného funkcionára, za ktorého éry sa zavádzali tvrdé výsluchové metódy a ktorý nakoniec sám skončil na šibenici, kam ho poslali komunisti, si Imrich Erös podpísal jasný rozsudok.
Synovia Vladimír a Juraj vysvetľujú, prečo ich otec tak rázne odmietol spoluprácu. Ako vojak mal totiž jasné poznatky o zločinoch sovietskych komunistov. Počas druhej svetovej vojny bol totiž prítomný pri vyšetrovaní masakry v Katyňskom lese. Hoci v tých časoch sa Sovieti od zodpovednosti za masaker poľských vojakov a civilistov dištancovali, dôkazy nakoniec potvrdili, že ich spáchala NKVD - sovietska tajná polícia. Imrich Erös tak nechcel mať nič spoločné s režimom, ktorý sa stal vazalom Sovietskeho zväzu pod vedením diktátora Stali-na.
Vyskočil z vlaku
Po trúfalom odmietnutí spolupráce s komunistami sa pre Imricha začala pomyselná slučka sťahovať. Najprv ho ako dôstojníka degradovali a poslali do martinských kasární. Po príchode príslušníkov vtedajšej polície vedel, že sa výsluchom nevyhne.
Spolu s nimi sa teda vydal smer Praha - väzenie Pankrác, kde v tom čase pod taktovkou Bedřicha Rajcina prebiehali tie najtvrdšie vypočúvania v mnohých prípadoch končiace súdmi s rozsudkami smrti.
I podľa Martina Hnáta, ktorý sa do detailov zaoberal príbehom Imricha Erösa, nie je presne jasné, ako sa mu v apríli 1948 počas cesty do Prahy podarilo vyskočiť z idúceho vlaku. Z pazúrov štátnej moci ušiel pri moravskom Přerove. Odtiaľ sa vydal smerom na Brno a podarilo sa mu prejsť do Rakúska.
„Často to bolo jediným riešením, ako si zachrániť život,“ vysvetľuje historik Ústavu pamäti národa Patrik Dubovský. Jeho slová potvrdzujú aj čísla - po februári 1948 v Československu popravili 28 dôstojníkov a poddôstojníkov, tisíc bolo odsúdených. Ujsť sa podarilo približne piatim tisíckam.
Po februári 1948 v Československu popravili 28 dôstojníkov a poddôstojníkov, 1000 bolo odsúdených. Ujsť sa podarilo približne piatim tisíckam.
Bitky na výsluchoch
Nelegálny útek na Západ v mnohých prípadoch dobehol príbuzných, ktorí v Československu zostali. Nebolo to inak ani v prípade Imrichovej manželky Magdy. Keď jej muž ušiel z krajiny, jeden syn mal približne rok, druhý asi tri mesiace. Ako manželka emigranta sa okamžite dostala do hľadáčika Štátnej bezpečnosti, kde absolvovala niekoľko drsných výsluchov. Ani ju ako ženu neobišli bitky, psychický nátlak a vyhrážky. Pod tlakom okolností i pre strach o deti nakoniec súhlasila a spoluprácu s ŠtB podpísala. Do akej miery aj spoluprácu realizovala dodnes nie je jasné. Jej cieľom však bolo, aby vinu, ktorú komunisti pripisovali jej manželovi, nepocítili synovia. Dlhé roky im preto tajila, že otec žije. Sprvu tvrdila, že zomrel vo vojne. I ŠtB sa snažila Magdu prinútiť k tomu, aby Imricha navždy vymazala zo života. Na popud tajnej polície s Imrichom rozviedla a zmenila si meno - po novom sa volala Magda Olejčeková. Rovnaké priezvisko dostali aj synovia.
Pravda musela ísť von
Roky plynuli, Imrich Erös i v zahraničí pokračoval v spravodajskej činnosti, do Československa posielal agentov chodcov a prostredníctvom nich sa snažil kontaktovať aj manželku. Jeho cieľom bolo dostať rodinu na Západ. Útek z prísne stráženej diktatúry bol však veľmi riskantný. Na vlastnej koži to okúsil Imrichov priateľ, ktorého manželku a dve deti pri prekračovaní hraníc chytili.
Ju zatvorili do väzenia, deti putovali do detského domova. Synovia Vladimír a Juraj dlhé roky netušili, že ich otec žije za hranicami Československa. O jeho existencii sa dozvedeli v 60. rokoch, keď sa objavil problém s prijatím na stredné školy. Ako nadpriemerne dobrí žiaci nerozumeli, prečo ich na gymnázium a priemyslovku najprv prijali a potom rozhodnutie zrušili s odôvodnením, že sa „obaja rodičia nepodieľajú na budovaní socializmu“. Mama Magda musela s pravdou von.
„Ona bola skutočnou hrdinkou tohto príbehu, pretože sa pretĺkala životom a snažila sa, aby minulosť nedobehla nás dvoch s bratom,“ hovorí na margo matky jeden zo synov. Otcova minulosť synov dobehla. Hoci boli vynikajúci žiaci a na stredné školy ich prijali, po mesiaci ich prijate zrušili preto, že sú deťmi emigranta.
„Ona bola skutočnou hrdinkou tohto príbehu, pretože sa pretĺkala životom a snažila sa, aby minulosť nedobehla nás dvoch s bratom.“
Prvé stretnutie v Maďarsku
S príchodom uvoľnenia pomerov koncom 60. rokov záujem o Imricha Erösa zo strany ŠtB postupne slabol. Z Československa sa totiž na Západ rozpŕchla ďalšia migračná vlna – ľudia, ktorí nesúhlasili so sovietskou inváziou z augusta 1968, po ktorej v krajine nastala ďalšia vlna čistiek, zatýkania a procesov.
Snahy dostať Olejčekovcov za otcom do USA neutíchali. Ako však plynuli roky, bolo to stále nepredstavitelnejšie – manželka Magda sa starala o svojich rodičov, synovia si zakladali rodiny.
Imrichovi sa tak aspoň v roku 1985 podarilo zorganizovať stretnutie v Maďarsku. Naši južní susedia boli k prechodom hraníc značne benevolentnejší, a tak sa do krajiny ľahko dostal. So synmi sa prvý raz stretol na Balatone, kde strávili mesiac.
Magda bola v tom čase vážne chorá a zostávalo jej pár mesiacov života. S exmanželom sa po takmer 40 rokoch stretli presne v deň svojej svadby. Symbolický termín nik neplánoval.
„Otca sme spoznali, keď vystúpil z lietadla. Bol to starší pán, s fúzikmi a zmyslom pre humor,“ spomínajú synovia. O jeho zásluhách počas druhej svetovej vojny a tiež neskoršom živote sa dozvedali až postupne a niekedy náhodne.
Hoci Juraj a Vladimír vyrastali bez neho, sú na jeho charakterné rozhodnutie hrdí a vedia, že urobil to najlepšie, čo v časoch neslobody a tvrdých perzekúcií nebol.
„Ak by ho v Československu posadili do väzenia na 10 rokov, neviem, či by na tom mama bola lepšie,“ dopĺňajú s tým, že sú pyšní, že sa otec držal svojich zásad.
Imrich Erös žil roky v Spojených štátoch i po páde komunizmu. V roku 1991 ho v Československu plne rehabilitovali a povýšili na plukovníka generálneho štábu vo výslužbe. Do krajiny sa vrátil žiť až na sklonku života. Zomrel v roku 1993.
Hoci sa komunistom nepodarilo rodáka z Vrútok úplne vymazať z histórie i zo života jeho rodiny, informácie o jeho úctyhodných činoch synovia Juraj a Vladimír objavujú dodnes.
Zabudnutý hrdina a vojenská kapacita je i dnes príkladom obludnosti komunistického režimu, ktorý sa bezškrupulózne porátal i s tými, vďaka ktorým sme sa zbavili fašistickej diktatúry. Všetko len za cenu vytvorenia „dokonalej“ socialistickej spoločnosti.