Underground
v Československu

Umenie popierajúce oficiálnu popkultúru s protikomunistickým odkazom. Underground sa v Československu stal symbolom vyjadrenia nesúhlasného postoja k štátnej moci i priestorom na sebaprezentáciu.

Pojem underground označuje čokoľvek vymaňujúce sa spod zaužívaných konvencií. V prípade umenia a kultúry možno hovoriť o tvorbe, ktorá odmieta zaužívané šablóny a uniformitu a predstavuje akúsi alternatívu voči hlavnému prúdu.

V pomeroch socialistického Československa išlo najmä v 70. a 80. rokoch o alternatívnu scénu - umelcov odmietajúcich oficiálne tvoriť, respektíve tých, ktorým to nebolo umožnené. Neraz boli prenasledovaní Štátnou bezpečnosťou a pre svoj nesúhlas so štátnym zriadením sa dostávali do priamej konfrontácie s predstaviteľmi režimu.

Undergroundová scéna sa zrodila a prekvitala najmä v Česku, no postupne sa udomácnila aj na Slovensku. Jej počiatky možno datovať už do 50. rokov, naplno sa rozvinula v 70. a 80. rokoch. Za najvýraznejšie osobnosti českej vetvy môžeme považovať zoskupenie The Plastic People of the Universe, publicistu Františka „Čuňasa“ Stáreka, hudobníka Mirka Vodrážku, či spisovateľa Egona Bondyho.

Spomedzi predstaviteľov undergroundu sa u nás do histórie výrazne zapísala košická vetva na čele s filozofom Marcelom Strýkom, známa pod pomenovaním The Nace. Patrili do nej jeden z najlepších básnikov súčasnosti Erik Groch, sochár, sound artist a spoluzakladateľ Fakulty umení v Košiciach Zbyněk Prokop, Zuzana Kuzmová, Jozef Fecurka, Jozef Furman, Ondrej Jurín, Ivan Jurčišin či Milan Maďar.

Reakcia na tvrdé represie

Underground sa formoval ako reakcia na takzvanú normalizáciu, ktorá nastúpila v 70. rokoch potom, čo uvoľňujúci sa režim zastavila invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Následne sa 70. a sčasti aj 80. roky niesli v znamení prísnej uniformity a snahy o návrat k absolútnej poslušnosti Sovietskemu zväzu.

Obdobie odštartovali rozsiahle čistky, ktoré zo štátnych úradov, kultúrnych inštitúcií či médií odstránili akýkoľvek náznak odporu voči socialistickému zriadeniu.

Zmena nastala až v druhej polovici 80. rokov, keď sa režim opäť uvoľnil. Súviselo to s nástupom Michaila Gorbačova na čelo Sovietskeho zväzu. Jeho reformy, známe ako „perestrojka“, ovplyvnili aj život v Československu a ich vyústením boli nahlas vyslovené túžby po slobode a demokracii, ktoré sa napokon pretavili až do Nežnej revolúcie v novembri 1989.

Normalizačné tendencie neobišli ani umenie - prísne šablóny sa často dodržiavali pod dozorom ešte prísnejšej cenzúry, cez ktorú neprešli žiadne kritické hlasy voči socializmu. Výsledkom bola strnulá kultúra, ktorá podliehala prísnym zákazom a perzekúciám za ich neuposlúchnutie. Oficiálna pop kultúra sa stala silným posluhovačom režimu a nástrojom manipulácie.

I preto sa čokoľvek odlišné a nesúhlasné muselo presunúť na alternatívnu alebo undergroundovú scénu.

Predstavitelia i priaznivci sa stretávali pod rúškom tajomstva, často vo vlastných bytoch, na ubytovniach či odľahlých miestach. Okrem tvorby sa líšili od hlavného prúdu aj svojím vzhľadom - pre mnohých boli typické napríklad dlhšie vlasy či osobitý štýl obliekania.

Česko verzus Slovensko

I keď sme tvorili jednu republiku, rozdiely medzi českou a slovenskou undergroundovou scénou z obdobia socializmu sa nedajú prehliadnuť.

Česi už od sformovania undergroundu podmieneného najmä normalizačným tlakom zastupovali svojou neoficálnou kultúrou pojem underground. Boli to umelci, ktorí museli prejsť na alternatívnu scénu, skupiny hudobníkov, spisovateľov, publicistov i filozofov silne poprepájané medzi sebou i so svojimi priaznivcami.

Čo sa týka Slovenska, hovoriť o undergrounde, ktorý sa podobá českej scéne, môžeme azda len v prípade košickej vetvy - zoskupenia The Nace. Profilovala sa tak svojou tvorbou i kontaktmi na Prahu. Išlo však o skupinu pôsobiacu v jedinom regióne - Slovensku chýbali spoločenstvá roztrúsené po krajine, ako tomu bolo v Česku.

V iných častiach krajiny, najmä v Bratislave, sa rovnako do popredia dostávajú osobnosti popierajúce zaužívané stereotypy a všade prítomnú uniformitu. Pomenovaniu „undergroundoví“ umelci sa však vyhýbajú. Išlo o hudobníkov, spisovateľov či intelektuálov, ktorí tak zostali niekde na pomedzí, určite ich však možno zaradiť do scény, ktorá svojou tvorbou oponovala totalite. Patril sem napríklad folkový pesničkár Ivan Hoffman alebo básnik a disident Oleg Pastier.

Silnejšie korene u nás mal katolícky disent, občiansky disent či ochranársky disent.

Tak, ako to bolo v komunistickom područí zvykom, aj undergroundová scéna popierajúca konvencie totality bola režimom označovaná za niečo neprípustné, škodlivé a pre slušného občana absolútne nežiaduce.

Jej predstavitelia sa nevyhli tomu, že sa dostali do hľadáčika tajnej služby - Štátnej bezpečnosti. Tá sledovala viacerých predstaviteľov a prostredníctvom cielene nasadených agentov sa snažila o vnútorné rozvraty jednotlivých zoskupení. Neštítila sa ani perzekúcií.

„Jakmile režim, totalitní režim připustí, že něco existuje, probíhá to bez jeho kontroly, tak je to pro něj nebezpečný, až zhoubný. Protože ten totalitní režim žije vlastně ze sebe.“ František Čuňas Stárek

Proti komunistickej neslobode bojovali hudbou, textami i vzhľadom. Príslušníci undergroundovej scény na Slovensku sa od seba líšili podľa regiónov. Kým Košice silne inklinovali k Prahe a k undergroundu v pravom slova zmysle, Bratislava si udržala osobitý ráz a produkovala disidentskú umeleckú tvorbu bez prívlastku „undergroundová“.