Normalizácia

Normalizácia mala krajinu vrátiť do koľají totality, z ktorých vybočila počas Pražskej jari, a prinavrátiť poslušnosť Československa voči Moskve.

Normalizácia začala 21. augustom 1968, keď uvoľňovanie pomerov v socialistickom Československu ukončil vpád vojsk Varšavskej zmluvy. Závan slobody, ktorý priniesli reformy z obdobia Pražskej jari, tak vystriedal návrat k totalite.

Z užšieho hľadiska sa za normalizáciu považujú len prvé roky okupácie (do roku 1971), širšie ju možno chápať aj ako obdobie medzi okupáciou a pádom režimu, teda Nežnou revolúciou v roku 1989.

Okrem vpádu vojsk Varšavskej zmluvy sa za začiatok normalizácie považuje aj podpísanie tzv. Moskovského protokolu 26. augusta 1968. Čelní predstavitelia Československej socialistickej republiky (ČSSR) sa ním zaviazali zrušiť výdobytky obdobia Pražskej jari a tiež vypracovať zmluvu, ktorá legalizuje prítomnosť sovietskych vojsk v krajine.

Opäť za železnou oponou

Počas Pražskej jari sa Československo po rokoch represií opäť stalo miestom, kde mohli noviny slobodnejšie písať, ľudia mohli slobodnejšie cestovať či praktizovať svoje náboženstvo. Násilné potlačenie demokratizácie prinieslo presný opak – nastala ďalšia vlna umlčiavania kritikov socializmu, opäť sa zaviedla cenzúra, zakázali sa prejavy politických názorov a Česi a Slováci sa opäť ocitli za železnou oponou bez možnosti slobodne cestovať.

„Je zaujímavé, že v tých šesťdesiatych rokoch sa nič nestalo, len nás pozvali a my sme prišli a zahrali. Ale od sedemdesiateho roku (…) si vymysleli strašné slovo normalizácia. Vymysleli aj slovo stabilizácia kádrov - aby sa vrátili staré spoľahlivé kádre, ale aj nové spoľahlivé, aby riadili spoločnosť v komunistickom duchu. No a my sme sa tam ocitli, a to už boli asi najťažšie dve desaťročia, aké som prežil. A nielen ja, mnohí.“ - Stanislav Štepka, zakladateľ Radošinského naivného divadla

Množstvo ľudí sa nevedelo zmieriť s neúspechom reforiem a návratom k neslobode. Patril k nim aj dvadsaťročný študent Ján Palach, ktorý sa 16. januára 1969 upálil na Václavskom námestí v Prahe. Svojou obetou chcel prebudiť ľudí z apatie a protestovať proti okupácii. Príbeh upáleného mladíka sa verejnosti skutočne dotkol - na jeho pohreb prišli státisíce ľudí a neskôr jeho čin napodobnili viacerí odporcovia situácie v Československu.

Na Slovensku boli najväčšie protesty koncom marca 1969, keď československé hokejové mužstvo dvakrát vyhralo nad tímom ZSSR na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji. Do ulíc vyšli niekoľkotisícové davy volajúce po ukončení okupácie a nadvlády Sovietskeho zväzu.

Vlna vzoprenia sa vyvrcholila na prvé výročie okupácie - 21. augusta 1969. V Česku si násilné potlačenie demonštrácie vyžiadalo päť životov. Práve tento protest zlomil odhodlanie ľudí ukazovať svoj nesúhlas. Štát tiež prijal tzv. obuškový zákon, ktorý sprísňoval sankcie pre demonštrantov.

Mašinéria normalizácie bola rozbehnutá a prakticky sa nedala zastaviť.

Tváre normalizácie

Tvárou normalizácie sa stal Gustáv Husák, bývalý podporovateľ Pražskej jari, ktorý 17. apríla 1969 nahradil vo vedúcej pozícii ÚV KSČ Alexandra Dubčeka, hlavného protagonistu neúspešnej snahy o zavedenie „socializmu s ľudskou tvárou“. Husák sa neskôr stal aj prezidentom, bol verný Kremľu a sprísnil postihy odporcov režimu.

Dôležitú úlohu zohrával aj signatár pozývacieho listu pre okupačné vojská Vasiľ Biľak - od polovice novembra 1968 zastával funkciu tajomníka ÚV KSČ pre ideológiu a zahraničnú politiku, teda druhú najdôležitejšiu funkciu v KSČ. Po nástupe normalizácie sa významne podieľal na politických čistkách, ktoré postihli tisíce stúpencov reformného procesu a odporcov sovietskej okupácie. Bol verný Moskve a pôsobil ako jej predĺžená ruka.

Cena za kritiku

Počas normalizácie prebehlo aj niekoľko politických súdnych procesov. Režim sa tvrdosťou nevyrovnal obdobiu v 50. rokoch charakteristickému monsterprocesmi a nekompromisným prenasledovaním politických oponentov, avšak mal svoje metódy, ako umlčať protestné hlasy.

„Vyhľadávali antisocialistické sily, no a v našom prípade ich bolo ľahké nájsť, pretože na javisku sme chceli hovoriť tak, ako predtým v 60. rokoch, to, čo sme mali na srdci (…) Nastali vtedy v tých 70. rokoch hrozné kalvárie s Jááánošíííkom. (…) Keď sme jednu z predpremiér hrali na Kysuciach, v hľadisku sedel chlapík, ktorý sa podpísal v Pravde ako Marián Podlachovský, napísal článok Škodlivá improvizácia. No a ten článok nám teda poriadne zavaril. (…) Jááánošíííka deväť rokov schvaľovali komisie. Až v sedemdesiatom deviatom roku zásluhou jedného jediného člena sa ten Jááánošííík mohol uviesť.“ - Stanislav Štepka, zakladateľ Radošinského naivného divadla

Napriek tomu, že sa verejnosť mala podľa predstáv Moskvy zmeniť na masu vernú režimu, sa našli ľudia, ktorí za cenu osobného nepohodlia, prenasledovania a perzekúcií kritizovali totalitu a obhajovali ľudské a občianske práva. Nielenže sa tým zákonite dostali do hľadáčika komunistickej tajnej služby, teda Štátnej bezpečnosti, ale tiež tak prichádzali o možnosť spoločensky sa uplatniť. Postihnutá bola predovšetkým inteligencia – pracovníci vysokých škôl, vydavateľstiev, médií, Slovenskej akadémie vied či kňazi a kresťanskí aktivisti. Režim sabotoval ich prácu, postaral sa o ich spoločenské vylúčenie, snažil sa odporcami manipulovať a kompromitovať ich.

Normalizácia začala poľavovať aj vďaka zvoleniu Michaila Gorbačova za generálneho tajomníka ÚV KSSZ v roku 1985.