O emigrácii

v čase neslobody

S migráciou sa svet stretáva po stáročia. Obyvatelia opúšťajú svoje domovy a hľadali lepšie miestopre život už v 5. storočí. Migračné vlny sa prehnali mnohými štátmi sveta. Väčšinou bol cieľ podobný- nájsť lepšie miesto pre život. Usadiť sa tam, kde je dostatok potravy, vhodné podnebie pre životči ďaleko od nepriateľa. S prenikaním demokratických princípov do našej spoločnosti sa u mnohýchsformovala aj ďalšia požiadavka vhodného prostredia na život - sloboda.

Podľa definície OSN osoba, ktorá z akýchkoľvek dôvodov zmenila krajinu svojho trvalého resp. obvykléhopobytu a zo svojej domovskej krajiny sa presťahovala do inej krajiny minimálne na obdobietroch mesiacov. Slovenský právny poriadok však nepoužíva pojem migrant, ale cudzinec.OSN rozlišuje dve skupiny migrantov podľa dĺžky pobytu:

• krátkodobý migrant – osoba, ktorá sa sťahuje do inej krajiny ako krajina jej trvalého (obvyklého)pobytu po dobu najmenej troch mesiacov, ale kratšej ako jeden rok;

• dlhodobý migrant – osoba, ktorá sa sťahuje do inejkrajiny ako krajina jej trvalého (obvyklého) pobytu podobu minimálne jedného roka; s výnimkou prípadov, keďsa presun osoby do inej krajiny týka dovolenky, návštevypriateľov alebo príbuzných, obchodných ciest, liečeniaalebo zdravotného ošetrenia alebo náboženskej púte.

Emigrant je osoba, ktorá sa zdržuje dobrovoľne mimo vlastnejkrajiny.

Vysťahovalec, t. j. človek migrujúci z územia určitého štátu súmyslom usadiť sa v inom štáte na dobu dlhšiu ako jeden rok.

Imigrant, čiže prisťahovalec, t. j. človek migrujúci na územieurčitého štátu s úmyslom usadiť sa v ňom na dobu dlhšiu akojeden rok.

Mnohých občanov Československa prinútil po roku 1948 opustiť domovy nový režim. Obmedzovanie občianskych práv a slobôd, tvrdé perzekúcie a snaha o likvidáciu opozície boli hlavnými dôvodmi, prečo sa viac ako 260-tisíc ľudí medzi rokmi 1948 a 1989 rozhodli pri ilegálnom prechode hraníc neraz riskovať vlastný život.

Podľa odhadov odišlo medzi rokmi 1948 – 1989 z Československa viac ako 260-tisíc ľudí.

Ľudia z Československa masovo odchádzali v reakcii na zásadné spoločenské zmeny. Prvým impulzom bol takzvaný víťazný február, ktorý je označovaný za začiatok totalitnej vlády v Československu. Pre občanov znamenal politický prevrat násilné znárodňovanie, presadenie vlády jednej strany, boj proti cirkvám i tvrdé zásahy voči odporcom režimu. V 50. rokoch sa odohralo viacero monsterprocesov, popravených bolo 250 osôb. Mnohí z nich na vlastnej koži pocítili fyzické a psychické mučenie. Odhaduje sa, že od prevratu do konca 50. rokov 20. storočia odišlo z Československa približne 60-tisíc občanov. Druhá najvýraznejšia vlna emigrácie nastala po roku 1968. Bola reakciou na potlačenie snáh z obdobia pražskej jari. Reformovanie a uvoľnenie režimu, ktoré nastalo v súvislosti s nástupom Alexandra Dubčeka na post prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Sovietsky zväz v tom čase vedený Leonidom Brežnevom z nevôľou sledoval zmeny vo svojom satelite hraničiacom so Západom. Po viacerých upozorneniach nakoniec v noci z 20. na 21. augusta vstúpili z iniciatívy Sovietov na územie Slovenska vojská Varšavskej zmluvy. Invázie sa podľa dostupných dát zúčastnilo viac ako pol milióna vojakov na 6300 tankoch a v 800 lietadlách. Cieľom operácie bolo obnovenie socializmu a zastavenie reforiem. Pre obavy z ozbrojeného konfliktu sa Československo rozhodlo neklásť odpor. Sovietskym tankom sa však občania individuálne postavili. Podľa dostupných dát zomrelo v Československu 108 ľudí, z čoho 37 prišlo o život na Slovensku.

Okupácia de facto zastavila demokratizáciu spoločnosti a začala proces obnovy socializmu, známy pod názvom normalizácia. Brojenie proti cirkevným predstaviteľom pokračovalo, tajná polícia sledovala a odpočúvala stovky ľudí. Bol prijatý takzvaný obuškový zákon, ktorý dával mimoriadne právomoci Zboru národnej bezpečnosti. Vďaka nim mohla komunistická polícia perzekvovať odporcov režimu. Ľudia sa nesmeli zúčastňovať na akciách, ktoré narúšali verejný poriadok. Zadržaní mohli byť podľa zákona súdení v skrátenom konaní, predĺžila sa aj väzba. Uzákonilo sa, že každý, kto narušuje socialistické spoločenské usporiadanie, mohol byť zbavený verejnej funkcie, prepustený zo zamestnania alebo vylúčený zo štúdia. Definitívny návrat pomerov spred roka 1968 bol potvrdený na XIII. zjazde KSČ. Ústredný výbor prijal dokument Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti.

Predpokladá sa, že po roku 1968 opustilo Československo takmer 10 percent vedcov.

V rámci pritvrdzovania sa uzavreli aj hranice, kde v priebehu 60. rokov tiež došlo k uvoľneniu. Práve vplyvom tvrdého zásahu voči demokratizácii spoločnosti sa mnohí obyvatelia Československa rozhodli koncom 60. a začiatkom 70. rokov opustiť krajinu. Dostupné pramene hovoria o približne 200-tisíc ľuďoch, ktorí krajinu opustili medzi rokmi 1968-1989. Jednalo sa prevažne o predstaviteľov inteligencie - umelcov, lekárov, intelektuálov či spisovateľov. Krajinu opustili napríklad spisovatelia Milan Kundera či Ladislav Mňačko aj režisér Miloš Forman.

Z krajiny sa odchádzalo tajne, neraz pod rúškom dovolenky v Juhoslávii, odkiaľ sa následne emigranti dostali do západných krajín. Celé rodiny opúšťali domovy len so základnými potrebami, pretože nechceli vzbudiť pozornosť pri colných kontrolách. V krajine zanechávali príbuzných, ktorá neraz na ich odvážne rozhodnutie doplatili - Štátna bezpečnosť ich ako rodiny emigrantov sledovala, vypočúvala i perzekvovala. Mohli prísť o zamestnanie, byť či možnosť študovať na vysokej i strednej škole.

Nepovolená emigrácia bola v Československu od roku 1948 považovaná za trestný čin neoprávneného opustenia republiky, za ktorý hrozil trest odňatia slobody do päť rokov. Sprvu musel byť dokázaný úmysel ublížiť republike, neskôr už to nebolo treba a nový zákon z roku 1950 trestal aj za nepovolenú emigráciu a zotrvanie v zahraničí bez škodlivého úmyslu. Podľa štatistík bolo medzi rokmi 1968-1989 odsúdených viac ako 106-tisíc osôb.

Komunistický režim sa všemožne snažil zabrániť občanom Československa v odchode z krajiny. Hranice obohnané ostnatým drôtom boli ostro strážené. Tí, ktorí sa rozhodli prekročiť ich bez povolenia, na svoje rozhodnutie neraz doplatili životom. Streľba, elektrické zátarasy, nášľapné míny i špeciálne vycvičené psy striehli na emigrantov utekajúcich na Západ. Na československých hraniciach zomrelo pri úteku z krajiny v časoch totality asi 500 ľudí.